Kontaktné čo? Rodičovstvo?

Prvý krát som sa s týmto pojmom stretla u mojej laktačnej poradkyne na predpôrodnej príprave. Mala vtedy na stole položenú knihu od manželov Searsovcov - Kontaktní rodičovství - a bola ochotná mi ju požičať.

Čo ma na tom tak fascinovalo? Možno to, že všetko, čo je v ňom obsiahnuté, je také naturálne, inštinktívne, prirodzené a vychádzajúce z každého z nás.

O čo v ňom ide? Manželia Searsovci tvrdia, že predstavuje spôsob výchovy, v ktorom sa vy ako rodič naučíte vnímať podnety dieťaťa a správne na ne reagovať. Je to cesta, ktorej cieľom je vytvoriť vzťah. Je to hlavne o počúvaní svojich inštinktov, ktoré v sebe máme a ktoré sa aktivizujú práve narodením dieťaťa. Preto aj spôsob kontaktného rodičovstva je časom špecifický v závislosti od rodiča, ktorý ho praktizuje. Ako pomôcku Searsovci uvádzajú 7 spôsobov, ako kontaktné rodičovstvo naštartovať. Ide o:

  1. Bonding (áno, čítate správne :) Keď som tento pojem čítala prvý krát, tiež som mala problém ho vysloviť, nieto si ho ešte pamätať :) ). Ide o prikladanie dieťaťa na váš hrudník (najlepšie "skin to skin", tzn. koža na kožu) prvé hodiny a dni po pôrode. Musím z vlastnej skúsenosti povedať, že je to zázračná vec a s mojím synátorom sme si to užívali niekoľko mesiacov :)
  2. Dojčenie na požiadanie dieťaťa.
  3. Nosenie dieťaťa pomocou správneho nosítka (tzn. šatky na nosenie alebo ergonomického nosiča).
  4. Spoločné spanie v jednej posteli (ak toto čítajú muži, presne viem, čo im teraz prebehlo hlavou :) ).
  5. Dôvera v plač dieťaťa, ktorý sa chápe ako spôsob komunikácie (dieťa k nám hovorí, čo potrebuje).
  6. Mať vyrovnaný osobný, rodinný život a vedieť stanovovať hranice (kedy povedať "áno", kedy "nie").
  7. Nebrať do úvahy "cvičiteľov detí" a ich rady typu "Neber ho na ruky, lebo ho rozmaznáš!", "Nespi s ním v posteli, lebo sa ho nikdy nezbavíš!", "Nechaj ho vyrevať, veď on raz prestane", "Musíš ho dojčiť pravidelne a v režime" a pod. Prečo to ignorovať? Pretože deti neplačú a nevolajú nás preto, aby s nami manipulovali, ale komunikovali.
Viete, čo je najväčší paradox? Keď sa vám narodí dieťa (najmä to prvé, ktoré prichádza bez návodu na použitie), zo všetkých strán k vám začnú prúdiť výchovné rady na 1000 spôsobov. Pričom každý si myslí, že práve ten jeho recept, ako to zvládnuť bez väčších stresov, je najlepší a perfektne funguje. Lenže časom zistíte, že ono to práve na to vaše dieťa až tak nefunguje. Potom sa s tou frustráciou buď vyrovnáte a nejako si na ten stav zvyknete, alebo si poviete "DOSŤ!!! Budem to robiť podľa seba!"

Napríklad naši rodičia - majú potrebu nás "to naučiť" (veď s výchovou dieťaťa už nejaké tie skúsenosti majú, nie?). Aký v tom vidím problém? Odlišné generačné myslenie. Ako bábätká nás vychovávali v dobe, kedy sa takmer všetko, čo bolo pre našich predkov prirodzené, začalo spoločnosťou považovať za chybné a vedúce k "rozmaznávaniu": 
  • nebrať dieťa na ruky, len vo vymedzený čas; 
  • ak sa dieťa nevie utíšiť, nechať ho vyplakať; 
  • neuspávať ho dojčením, lebo si musí zvyknúť zaspať samé;
  • atď, atď... 
Hmmm... Veľmi sa mi páči vyjadrenie OZ Mamila v jednom z jej príspevkov (nájdete ho TU). Citujem: "Deti kŕmené fľašou a deti v postieľkach sa stali „novým  štandardom“ a čokoľvek, čo sa od tohto štandardu odlišovalo sa stalo problémom a pravdepodobne niečím nevhodným pre deti". Ale ak sa vám mám priznať, zbožňovala som (a aj zbožňujem), keď môžem Mateja zobrať na ruky a pritúliť si ho :) Milujem tú intimitu, keď ho dojčím alebo nosím v šatke a on odovzdane zaspí. Veď tento čas trvá tak krátko a čím bude väčší, tým menej ma bude potrebovať.Viete, to popieranie prirodzenosti... Presviedčanie, že to vaše inštinktívne správanie nie je úplne v poriadku... Mňa to fakt irituje...

Na záver chcem dodať, že nemusíte mať rovnaký názor ako ja (ten váš si rada prečítam v komentároch pod týmto príspevkom :) ). Na vaše povzbudenie chcem len povedať, že nech sa vás tento svet snaží akokoľvek spochybniť, či zavaliť miliónmi vymožeností, ktoré to "zvládnu" lepšie ako vy, vedzte, že máte jednu 100% istotu. A to tú, že Boh do vás, matiek a otcov, vložil už všetko, čo pre starostlivosť vášho dieťatka potrebujete - materské mlieko, aby bolo sýte a zdravé, a náruč, aby zakúšalo, že je milované a chránené. Viete, je to ako v tom podobenstve o talentoch, v ktorom pán zavolal svojich sluhov a každému dal určitý počet talentov. Po nejakom čase "predstúpil ten, čo dostal päť talentov, priniesol ďalších päť talentov a vravel: Pane, päť talentov si mi odovzdal a hľa, ďalších päť som získal. Jeho pán mu povedal: Výborne, dobrý a verný sluha; bol si verný nad málom, ustanovím ťa nad mnohým: vojdi do radosti svojho pána." (Matúš 25,20 - 21) Nebojte sa rozmnožovať dary, ktoré ste dostali. Verte si! Určite to zvládnete! Máte to v sebe. Len tomu nechajte priestor, aby sa tie vaše "talenty" mohli naplno prejaviť a vy si to vaše dieťatko nakoniec užívali s veľkou radosťou ;)

Do nosenia priatelia :)


Informácie o kontaktnom rodičovstve použité zo zdroja: W. Sears, M. Sears: Kontatní rodičovství. Praha: Argo, 2012.



Komentáre

  1. Velmi pekne napisane Katka! Som rada, ze mame podobne zmyslanie :-) ze sme obe "cudne" :D neviem ako ty, ale ja som rada ina... a v tejto spolocnosti je to celkom lahke, ked na kazdom kroku nechavaju deti vyrevat, netusia, co je to vztahova vychova, prikazuju, zakazuju... aj ked sama dma mam co robit, aby som mojho milovaneho muzika- vychovavaneho vojenskym stylom- presvedcila padnymi argumentmi, ze tudy cesta nevede.... ale najlepsou ucitelkou je u nas Dorotka. Krasne vidiet, ako reaguje na rozne styly chovania... ak praktizujeme vztahovu vychovu, berieme ju ako rovnocenneho partnera, ktory ma svoje potreby, ktore chce samozrejme naplnit- rovnako ako my... je uzasna. a preto si myslim, ze siroko daleko nie je lepsieho dietata, ako je ona :D (samozrejme si to mysli kazdy rodic) pricom- boli pokusy (nie z mojej strany) praktizovat vojensku vychovu (smies, nesmies, neber, nesadaj, nerob, ...) a vtedy bola Dorotka "ukazkove dieta"- urevane, nestastne, robila zle, neposluchala, nevedela sa ukludnit... - ako vela deti aj na nasom ihrisku.... Ako sa ale vravi- "Deti su vizitkou rodicov"... tak robme vsetko pre to, aby sa stali dobrymi ludmi.... :-) Krasny clanok, tesim sa na dalsie :-) Lenka

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky