Môj príbeh: Ako som začala nosiť ja

Po emaile od jedného priateľa som prišla k záveru, že by bolo fajn podeliť sa s vami o vlastný príbeh - ako som začala s nosením. Keď som sa pustila do písania tohto príspevku, napadlo mi, že by bolo lepšie, keby v tomto blogu na to dostali priestor aj ďalšie mamičky. Prečo? Nebudem vám prezrádzať, čo mi písal :) Aaaale :) Hlavným cieľom týchto príspevkov bude povzbudiť vás - mamičky, ktoré uvažujete alebo začínate s nosením, dojčením, avšak napriek tomu, že ste na to otvorené, stretávate sa s toľkými prekážkami, že to máte chuť vzdať. Lebo na pohľad prirodzené nosenie a dojčenie sa pre vás stalo viac trápením ako radosťou, prípadne to jednoducho robiť nemôžete. Viete, myslím si, že je dôležité, aby ste vedeli, že v tom nie ste samé a sú aj ďalšie mamičky, ktoré s tým "bojovali" a dokázali z toho vyjsť víťazne ;) Preto príspevky pod menovkou "Môj príbeh" budú určené práve vám :)

Matej
Takže aký je ten môj príbeh? O nosení som sa dozvedela ešte počas tehotenstva. Bola som na predpôrodnej príprave u mojej laktačnej poradkyni, ktorá "odnosila" všetky svoje deti a odporúčala mi to ako fajn spôsob, kedy je o bábätko postarané a ja môžem mať obe ruky voľné. 

(Musím sa priznať, že to je to, čo vzbudilo môj záujem :) Prečo? Keď sa narodila moja krstná dcéra, bolo to veľmi náročné bábätko na starostlivosť - veľa plakala, málo spala, jej mamičke sa zle hojila rana po cisárskom reze, potrebovala oddychovať a nemohla. Doslovne musela bojovať náročnými prostriedkami o každú kvapku materského mlieka, aby nejako udržala dojčenie, pretože jej dieťa umelé mlieko vypľúvalo a odmietalo. Bola to pre mňa "škola života", napriek tomu, že mi to stačilo "len" vidieť.)

Keď som sa začala obhliadať po nejakej šatke, ľudia z môjho okolia boli trochu skeptickí. "Si normálna? Za také peniaze? (Šatka stála cca 40 - 50 Eur) A čo keď sa nebude chcieť nosiť? Čo potom?" Ale keďže som s tým stále otravovala, tak sa moja milovaná mama (napriek svojej skepse) rozhodla, že mi nejakú zoženie - na požičanie. Takto som sa dostala k mojej prvej šatke Hoppediz :)

Keď sa narodil Matej, bolo to úžasné a spokojné bábätko, ktoré spalo a spalo a spalo... Keď ho moja mama zobrala v kočíku von, dokázal prespať aj 5 hodín :) Naozaj. Keď som ho vyložila s kočíkom na balkón, bez problémov spal 3 hodiny :) Aaaa... Prišlo nakopnutie: "Vidíš, tak si chcela šatku a nakoniec ju nepoužívaš! A takto by si za ňu len vyhodila peniaze!" Och, úder pod pás! :) Tak som vytiahla tú krásnu požičanú Hoppedizku a otvorila si email, do ktorého mi dakedy dávno poslala laktačná poradkyňa videá, ako naviazať novorodenca do šatky... 

Jeden z nešťastných 
"vyklopencov"
Aby ste boli v obraze... V tom období sa v mojom okolí o nosení veľmi nehovorilo a vidieť nosiacu mamičku bola skôr rarita (sem tam som nejakú zazrela). Informácie? Dostupný bol najmä internet. Jasné, že ma povzbudzovala laktačná poradkyňa, ale tá nemohla byť pri mne zakaždým, keď som Mateja išla viazať. Jej odporúčanie? Viazať, viazať, viazať, kým to nedostanem do rúk. Mala pravdu, ale mamičky - prvorodičky mi uznajú, že v tom období ste radi ak dieťatko správne chytíte do rúk, nieto ho ešte motať nejakou dlhokánskou šatkou (mala 4,6m). Viete čo bol vtedy môj najväčší problém? Neistota. Či to robím dobre, či mu neubližujem, atď., atď... Matej sa narodil v auguste a bolo príšerne teplo, takže v tých troch vrstvách šatky, ktorú mal cez seba, sme sa varili ako v hrnci. Preto, v dobrej mienke, že "aspoň niečo ako nič" som Mateja ponosila max. 20 min. a zložila ho so šatkou do postele... 

Spravila som to raz... Druhý krát... A dieťa sa mi rozplakalo takým kvílivým plačom, že som mala pocit, akoby ho niekto odo mňa nasilu odtrhol... Čo bolo po tom? Moje dieťa sa už nechcelo nosiť... Odmietalo byť takto pri mne... Plakalo len čo som ho začala vkladať do šatky... Viete čo by som si vtedy najradšej???!!!

Časom som sa dozvedela, prečo som to nemala robiť. Novorodencovi, tým, že si ho zaviažete na seba, mu obnovujete pocit, ktorý mal v maternici počas vášho tehotenstva - tlmené zvuky, tlkot vášho srdca, známe pohyby... Akoby sa vrátil späť do bezpečia, do známeho prostredia... Tým, že som ho dala dole bez toho, aby bol na to pripravený, som ho z tohto bezpečia doslova vytrhla... Bez varovania... Preto aj vám, začínajúcim mamičkám s nosením, prízvukujem: NIKDY NEDÁVAJTE VAŠE NOVORODENIATKO ZO SEBA DOLE, KÝM SPÍ! Počkajte kým sa zobudí a potom ho dajte dole. Príde čas (a nebude to trvať dlho), kedy ho budete môcť "vyklopiť" aj počas spánku. Ale na to musí najprv dozrieť a byť pripravené.

Jedna z prvých foto v nosiči
Keďže som sa napriek odmietavému Matejovmu postoju nechcela nosenia vzdať, odovzdala som to Ježišovi (to, čo ja pokazím, On dokáže vždy "opraviť") a začala som zisťovať a hľadať čo s tým. Tak som sa dostala k nosiču (čo je ďalšia story, ale o tom potom). Aj v ňom Matej odmietal byť. Tak som dostala jeden fajn tip pre aktivitu s malými bábätkami :) Boli to jednoduché čierno-biele obrázky (napr. motýľ, telefón, poháre, príbor, noty,...; môžete ich nájsť TU), ktoré bábätká v tomto období fascinujú :) Vytlačila som ich a ponaliepala po celom byte do výšky Matejových očí, keď ho budem mať v nosiči. Ani to zo začiatku nezaberalo, ale postupne sa to "lámalo". Najprv vydržal len 5 min. Potom 10 min, 15... Najprv sme sa pohybovali len po byte. Potom sme išli vybrať schránku, neskôr vyhodiť smeti... A môj Matej zistil, že mať takýto výhľad je fajn :) Vidí všade naokolo a je v "dianí" :)

No a potom prišlo obdobie, kedy nedokázal zaspať ani v postieľke, ani v kočiari a stalo sa to pre nás veľkým trápením. Vtedy nám pomohol len nosič. V ňom dokázal zaspať a oddýchnuť si aspoň 2 hodiny. Toto opäť naštartovalo naše intenzívne nosenie a časom sme sa vrátili k šatke :) Nosili sme sa kdekoľvek, kedykoľvek a kamkoľvek bez ohľadu na terén :) Veľmi sme si to obaja užívali a nosíme sa dodnes :) Teraz, keď začal chodiť, je to skôr záležitosť uspávania, kedy ho potom "vyklopím" a buď si zdriemnem spolu s ním, alebo si idem urobiť čo treba (už mu to problém nerobí :) ). Neľutujem tú námahu, lebo to prinieslo veľké benefity nám obom :) Jemu moju blízkosť, možnosť upokojiť sa "v náručí" a objavovať svet z úplne inej perspektívy, a mne užívanie si úžasných chvíľ so synom a neskutočnú pomoc v domácnosti (šatka je pre mňa niečo ako práčka - pomocník v domácnosti, ktorým si dokážem veľmi uľahčiť život ;) ).

To je na dnes všetko :) Cez tento môj nosiaci príbeh sa prelínal aj príbeh o dojčení, ale to si pre vás prichystám niekedy nabudúce ;) Chcela by som ešte vyzvať vás, mamičky (ale aj oteckov ;) ), čo ste tiež v začiatkoch (alebo aj neskôr) museli "prenášať takéto vrchy" a máte pocit, že by ste to chceli vypovedať - napíšte mi (email: srdce.na.srdci@gmail.com). Poskytnem vám na mojom blogu priestor pre vaše svedectvo, lebo MÁ ZMYSEL o tom hovoriť! Nikdy neviete, ako sa práve to vaše svedectvo stane "svetlom na konci tunela" a povzbudí maminku (a aj otecka), ktorí bojujú s tým istým ;)

A na záver ešte jedno povzbudivé slovo z Biblie :) "Pýtajte sa: Ktorá cesta vedie k dobrému cieľu? Potom sa dajte tou cestou a nájdete pokoj pre svoje duše." (Jeremiáš 6,16)

Do nosenia priatelia ;)

Komentáre

  1. Velmi Katka dakujem za tento pribeh o noseni. ja som zaciatocnicka v noseni. Mam 3tyzdnoveho Maroska a nosime sa od prveho dna odkedy sme prisli z porodnice. O tom, ze mam maleho nechat spat cely cas v satke som nevedela. Zacala som ho pol hodinu po zaspati vvyklapat zo satky - samozrejme zobudil sa. teraz viem ze som robila chybu... maly je velmi narocny, nespi mi nikde len v satke:) od okolia pocuvam ze co je to za vymysel...niekto to mysli dobre iny zase ma tym odsudi ale ja som spokojna ze aspon tolko moj maly spi....dakujem za super prispevok. mne velmi pomohol:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ahoj Miriama :) Veľmi sa teším, že ťa môj príspevok oslovil :) Nad tým, čo bolo doteraz, sa už netráp. Myslím, že Maroško ti sám "hovorí" po čom najviac túži, takže keď ho budeš "počúvať", výsledkom bude spokojné bábätko a spokojná maminka ;) Noste sa koľko vám to vyhovuje a spôsobom ako vám vyhovuje. Maroško túži byť v tvojej blízkosti a keď to prináša pohodu tebe aj jemu, nemáš čo riešiť. Nenechaj sa svojím okolím spochybniť. Nemyslia to zle, ale chýba im tá skúsenosť, ktorú ty máš. Uvidíš, po čase, keď na vlastné oči uvidia benefity, ktoré nosenie na malom zanechá, zmenia názor a možno ho sami budú odporúčať ďalej ;) Niekedy mám pocit, že pohľad na nosiacu maminku u niektorých ľudí otvára starú ranu z toho, že nezakúsili prejavy lásky od svojich rodičov v takej podobe, ako to potrebovali. A vtedy môže byť útok zároveň obranou pred tým všetkým, lebo z nosiacej maminky (a myslím, že aj z teba) doslova "kričí" láska ;) Neboj sa :) Ver svojim inštinktom. Nikto to nedokáže robiť lepšie ako ty (aj keď si to možno iný nemyslí). Ver si. Nech budeš vo vzťahu k svojmu dieťatku robiť čokoľvek a budeš pritom zažívať pokoj a radosť, je to znak toho, že robíš najlepšie, čo môžeš ;) Prajem veľa zdaru a radosti (nie len pri nosení ;) )

      Odstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky