Môj príbeh: Porodila som až na druhý krát – cez šatku (Zuzana Čiripová)

Zuzka Čiripová s Matejkom
Ahojte. Zvláštny názov, ja viem. Ale som si istá, že ho pochopíte, keď si náš príbeh prečítate až do konca. Dovoľte sa mi v krátkosti predstaviť. Som Zuzana a mám 30 rokov. Náš prvorodený, o ktorom bude celý tento príbeh, sa volá Matej. 22. mája 2016 oslávi 3 roky.

Môj predpokladaný termín pôrodu bol 18. mája 2013, no nášmu chlapčekovi sa z bruška vôbec nechcelo. Bola som uzavretá, krček stuhnutý... Podľa doktorov bez šance na prirodzený pôrod. Problém bol aj ten, že som trpela preeklampsiou a posledné dva mesiace tehotenstva som brala lieky na zníženie tlaku. Z dňa 21. na 22. mája sa mi pokúsili pôrod umelo vyvolať, ale tabletka nezabrala a môj tlak mal hraničné hodnoty. Pán doktor ráno skonštatoval, že už nemáme na čo čakať a bola som vychystaná na cisársky rez. Presne o 11:00 som začula detský plač – plač môjho dieťatka. Teda aspoň môj mozog sa snažil si nahovoriť, že je to moje dieťatko...

Viem, píšem trochu zahmlene, ale všetko sa čoskoro vyjasní. Asi po 30 minútach, čo som bola na izbe, mi Matejka doniesli na prvé prisatie. Vyzliekli ho do plienky a položili na môj hrudník... Možno ma niektorí budú odsudzovať, ale necítila som nič špeciálne... Žiadne pocity eufórie, slzy šťastia, žiadne nekončiace prúdy lásky.... A tu sa to všetko začína - trpela som popôrodnou depresiou. Moje telo, moja myseľ, nič z toho môjho malého vytúženého bábätka neprijalo. Hlavou mi stále len vŕtala myšlienka: „Čo som to za matku, že som si nedokázala porodiť ani vlastného syna?!“

Po príchode domov z pôrodnice sa nič nezmenilo. Prežívala som veľmi ťažké stavy a mala som strach ostať so synčekom sama. Veľa som plakala a Matej samozrejme so mnou. Nechcel byť pri mne na rukách, odmietal prsník, bol absolútne anti-kočíkové dieťa. Keď som s ním niekam mala ísť kočiarom, mala som žalúdočné ťažkosti, lebo som presne vedela ako to dopadne – plač, plač, plač. A tak som to vzdala, nechodili sme nikam. Všetky moje predstavy, ilúzie, očakávania, aké to všetko po pôrode bude, nič z toho neplatilo. Nič nefungovalo. Bola som zdrvená, nešťastná, plná negatívnych myšlienok...

S určitým odstupom po pôrode, som vedela presne pomenovať, čo sa to vlastne stalo. Dovoľte mi napísať krátku spomienku z mojej minulosti, keď som mala asi 18 rokov. Môj psík bol na operácií s okom. Po prebratí z narkózy som bola pri ňom s ďalšími majiteľmi niekoľkých zvierat, ktoré tiež podstúpili operácie. Bola tam aj jedna mačička, ktorej robili cisársky rez. Snažili sa ju “presvedčiť“, aby nakojila svoje mačence. Snažili sa, aby ich prijala. Lenže ona to odmietala. Odmietala dať im napapať, „privinúť“ si ich, pooblizovať, pomojkať. Spýtala som sa toho chlapca, ktorý sa o to pokúšal, prečo to robí tá mačka, prečo ich nechce. Povedal len: „Ona nechápe, že sú jej. Neprežila si pôrod, prespala ho. Nevie, že už porodila“.

Zuzka Čiripová s rodinkou
Neprežila som si pôrod... Dnes viem, že toto je ten môj problém, ktorý zablokoval všetky materinské základné pudy lásky voči môjmu synčekovi. Neprežila som si ani jednu kontrakciu. Ráno som bruško ešte mala a o pár hodín mi niekto podával dieťa s tým, že nech sa páči – toto je vaše dieťa... "????!!!!" "Áno? A kedy sa to stalo???!!!"

V mojom príbehu bolo dôležité uvedomiť si práve toto. Tak, ako môj synček nebol pripravený opustiť moje telo (keďže prirodzene sa mu ešte nechcelo), tak moje telo, moja myseľ, nebola pripravená a schopná prijať myšlienku, že už je tu. Paradoxom je, že kurz šatkovania som absolvovala ešte pred pôrodom. Čiže nosenie som poznala. Moja sestra nosila svoju dcérku. Ale po pôrode ma absolútne nenapadlo vytiahnuť ju. Sama neviem prečo, vážne... Až raz som bola v materskom centre, kde kamarátka došla s bábätkom v šatke a mne to vtedy docvaklo :) Kurz som absolvovala ešte raz a už vtedy som pochopila, že toto bude pre mňa a synčeka naša druhá šanca.

Milovali sme nosenie. Cez nosenie sme sa do seba zamilovali na druhý krát :) Pri nosení moje telo, moja myseľ pociťovala všetky tie hormóny šťastia a lásky. Všetko to, čo som neprežila po pôrode. Nosievala som 9 hodín denne! Všetky spánky absolvoval v šatke a ja som to milovala. Áno, občas som z toho bola vyčerpaná, ale vedela som, že toto je správne, takto to má byť. Moja rodina ma v nosení podporovala. Moje okolie sa k noseniu stavalo rôzne, ale v podstate som to neriešila. Cítila som, že toto je tá cesta, ktorou chcem ísť - vzťahová výchova.

Z Mateja sa teda od 3 mesiacov stalo výlučne nosené dieťa a bol nosený do svojich 18 mesiacov, keď už to kvôli tehotenskému brušku nebolo viacej možné :) Ale dodnes s nami spáva v jednej posteli a mne to čiastočne to nosenie vynahrádza. Naše puto je dnes neskutočne silné a naša láska neopísateľne veľká. A ja vždy, a aj teraz, keď na to spínam, plačem. Plačem, že som sa z toľkej lásky ukrátila o 3 mesiace. Ale nevadí. Nejde o to, čo bolo, ale čo je. A ja viem, že som porodila až na druhýkrát - cez šatku :)

Koncom mája 2015 ma čakal ďalší cisársky rez s druhým bábätkom. Nevedela som, ako to bude po ňom. Ale vedela som, že nech to bude akokoľvek, tentokrát to dáme od začiatku, aj práve vďaka noseniu. A tak sa aj stalo. Vôbec som neprežívala podobné pocity - žiadna úzkosť, strach, nič... Žiadna depresia :) Ale docielila som to práve tým, že so šatkou všetko zvládnem :)

Takže noseniu zdar :)

---------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Môj koment:
Práve ste dočítali ďalší príspevok z rubriky "Môj príbeh". Verím, že sa vám páčil a inšpiroval vás tak, ako aj mňa :) Je super, že téma popôrodnej depresie už nie je TABU tak ako predtým, a čoraz viac mamičiek má odvahu hovoriť o nej a svedčiť svojimi skúsenosťami, že sa to dá zvládnuť ;) (ďalší výborný príspevok k tejto téme nájdete TU)

Ak ste aj vy prežili niečo, s čím by ste sa chceli podeliť a potvrdiť svojím svedectvom, že "nič nie je nemožné", napíšte mi (na email srdce.na.srdci@gmail.com alebo cez "Kontaktný formulár" na bočnom paneli). Nikdy neviete, ako niekoho osloví práve ten Váš príbeh a ukáže mu "svetlo na konci tunela" ;)

Do nosenia priatelia ;)

Komentáre

Obľúbené príspevky