Môj príbeh: Chcem dojčiť (Zuzana Kohániová)

Zuzka Kohániová a Janko
Ahojte. Volám sa Zuzana a pracujem ako lekárka na oddelení klinickej biochémie. Som mamou 9 mesačného Janka a chcela by som sa s vami podeliť o môj (náš) príbeh :)

"Aké to bude, keď ten malý uzlíček našej lásky uvidím a budem držať v náručí?" Túto otázku som si toľkokrát položila počas tehotenstva... Celý pôrod a všetko okolo neho som mala premyslené: "Bolo by fajn, keby to bolo čo najprirodzenejšie, bez zásahov, bonding, rooming-in..." Niežeby som nemala v sebe túžbu takto to raz zažiť, no dnes sa na to pozerám trochu inak ;) Pre nás bola pripravená iná cesta... 

Po odtoku zelených vôd mi vymizla pôrodná činnosť a pôrod prebehol akútnou sekciou. Keď som sa to dozvedela, bola som veľmi sklamaná. Narodil sa nám však krásny zdravý synček. Stretli sme sa celkom skoro po mojom prebratí z narkózy. Vtedy som zabudla na sklamanie a cítila som, že aj keď som pôrod ovplyvniť nemohla, tak dojčenie a všetko čo nás čaká už ovplyvniť môžem :) Prikladala som si drobčeka, voňala ho. Na druhý deň som sa postavila na nohy, odhodlaná za nás bojovať. Veď už bude dobre. Nebolo... Synčeka museli napojiť na infúzie, lebo mali podozrenie na zápal. Aj keď sme ďalší deň už mali byť spolu na izbe, nebolo to možné. Potreboval ďalšie infúzie. Tak som v ten deň chodila za ním ja. Túlila som si ho k sebe, prikladala k prsníku, nech sa mi  mliečko čím skôr rozbehne. Večer už som ani ja nebola úplne v poriadku... 

Cítila som, že mám horúčku a aj noc bola zlá... Ráno som vstávala ubolená, ale chcela som ísť k Jankovi. Stálo ma to veľa síl, ale počas dňa sa to nejako dalo. Poobede ma manžel ešte zaviezol k nemu. Plakali sme tam obaja - vedeli sme, že to nie je dobré... Janka som si na ten čas priložila naposledy. Nasadili mi takú kombináciu antibiotík, s ktorými som podľa zásad pôrodnice dojčiť nemohla. Snažila som sa s tým aspoň trochu vyrovnať, prijať našu situáciu. Čo mi telo dovolilo, tak som odsávala, aby som udržala laktáciu. Nemohla som sa poriadne hýbať, mala som horúčky, no bojovala som za nás - za Janka a mliečko. 

Janko sa našťastie rýchlo zotavil a nosievali mi ho pravidelne aspoň na chvíľu. Pozerala som na neho, voňala ho a poctivo odsávala, aj keď sa mi nedarilo. Na siedmy deň sa mliečko objavilo a mňa to veľmi povzbudilo. Janko bol pokojný, trpezlivý a mne sa zlepšoval stav. Keď som sa už mohla hýbať, tak mi ho dali aj na izbu. Kŕmila som ho fľašou s umelým mliekom a moje odsaté materské mlieko som pila ja. Možno si niekto povie "Fuj!", no ja som vedela, že v ňom je to najlepšie zo mňa - moja imunita, ktorú potrebujeme obaja. Brala som to ako liek pre nás a viem, že aj to mi pomohlo rýchlo sa zotaviť. 

Nevedela som sa dočkať, kedy doberiem antibiotiká a budem si môcť Janka dojčiť. Modlila som sa, nech už sme v poriadku. Medzitým, kým som odišla po 16 dňoch z pôrodnice ako dojčiaca mamka, sme pár dní strávili spolu na izbe s mojou sestrou Julkou. Áno, boli sme naraz tehotné a na druhý deň po našom odchode sa jej narodila dcérka. Domov som si hneď pozvala laktačnú poradkyňu z OZ Mamila, ktorá nám poradila, ako zrušiť fľašu a ďalej zvyšovať tvorbu mlieka. Bolo to ťažké, najmä v noci, keď manžel odišiel na služobnú cestu. Ešte stále som bola taká neskúsená a slabá... 

Pre môjho malého hladoša bolo materského mlieka málo. Manžel stál pri mne i na diaľku a podporoval ma, že to zvládneme. Áno, bolo zopár ľudí v mojom okolí, aj blízkych, ktorí nechápali, čo robím, keď som stále s malým a túlime sa. No ja som vedela, že robím to najlepšie čo môžem a ďakujem Bohu za tých, ktorým som mohla zavolať kedykoľvek - mojej milovanej rodine na čele s mojou sestrou a priateľkám, ktoré ma podržali a poradili mi. Dojčenie sa nám ako tak darilo, no na 4. deň po prepustení z nemocnice som sa opäť cítila zle. A teplo mi nebolo len z horúceho leta. Neprikladala som tomu nijakú vážnosť - veď je normálne, že som vyčerpaná. Na druhý deň ma však rodičia „donútili“ ísť na vyšetrenie a sestra „naordinovala“ odber. Výsledok? Zápal ako z učebnice. Manžel stále na služobke, sestra ešte v pôrodnici a pri malom nemal kto zostať. Nemohla som ho nechať len tak. A tak s „obyčajnými“ antibiotikami a Paralenom som ostala doma bojovať. Keď sa manžel vrátil, so slzami v očiach sme sa modlili, nech vieme čo robiť. Tušila som hospitalizáciu, no stále verila, že sa to nejako spraví. Nespravilo sa. Počkala som však, kým Julka (sestra) príde domov z pôrodnice.

Na 10. deň po prepustení ma prijali späť do nemocnice - unavenú, bez synčeka, no s rozbehnutým mliečkom ;) Uvedomovala som si, že Janko potrebuje hlavne zdravú mamku. No i tak to bolo ťažké. Bol doma s ockom a mojou sestrou Julkou, ktorá bola tak úžasná, že dojčila tandemovo - Janka aj svoju novonarodenú dcérku. Stále s úsmevom spomína, ako jej vlastne on pomohol, že má toľko mlieka :D 

Pomáhala naozaj celá rodina. Ja som však prvé dni v nemocnici preplakala. Nevládala som! Ale napriek tomu som vedela, že sa musím pozbierať, aj psychicky. Tam, na tom mieste, som si vymodlila takú svoju malú duchovnú obnovu. Čítala som jednu krásnu knihu, ktorá mi naozaj dodávala síl. Ten citát mi aj dnes pomáha a rada sa s vami oň podelím: „Zvládnete to! Nezaobíde sa to bez bolesti a chvíľu to potrvá. No Boh vďaka problémom napokon privodí niečo dobré. Nepodliehajte pochabosti či naivite. No ani zúfalstvu. S Božou pomocou to zvládnete.“ (z knihy "Zvládneš to" od Maxa Lucado). S najbližšími vieme, že sa diali zázraky :) 

Zuzka so sestrou Julkou
Uzdravila som sa a po 10 dňoch som išla konečne domov k mojim chlapcom :) Sily pribúdali a ja som vedela, že to zvládneme! Bol piatok a stretnutie bolo naozaj dojímavé. Aj keď som mala Janka každý deň poobede na návšteve, ten pocit, keď som prišla domov!!! Ach! Napriek slzám to bolo krásne :) Napriek všetkým horúčkovitým stavom a litrom antibiotík, čo do mňa „vyliali“, som udržala laktáciu a po týždni od prepustenia z nemocnice bol Janko plne dojčený. Už som myslela len na jedno - nosenie. Tak som o tom snívala, ale nevládala skôr. No prišiel aj na to čas. Lebo ako to po takom odlúčení býva, museli sme dohnať kontakt :) Lebo dojčenie je super, no spolu s nosením je to to najúžasnejšie - ten pocit, keď sa mi uvoľnili ruky a môj synček spokojný spal na mne aj 2-3 hod v šatke. Lebo tam nepotreboval prsník, aby sa uistil, že má mamku pri sebe. Tam počul moje srdce, môj hlas a dych - to, čo tak dôverne poznal. Uznávam, že to nešlo ľahko a ešte stále to mnohí nechápu, prečo sa nosíme. No ja cítim a viem, že robíme to najlepšie, čo vieme. Stále mám veľkú podporu od manžela, mojej nosiacej sestry a rodičov. Sú mojim motorom a motiváciou, keď mám krízu a potrebujem počuť slová podpory. 

Z mnohých nosiacich dní a príhod mi asi navždy ostane v mysli najmä tá prvá, keď sme išli von. Janko mal cca 8 týždňov a naviazaný bol možno párkrát. My s Julkou odhodlané, že to ZVLÁDNEME, sme sa vybrali na podporku nosenia s témou dojčenia v šatke (pozn. stretnutie podpornej skupiny nosiacich mamičiek). Aké tematické a originál pre nás... No poviem vám, mnohých by asi taká skúsenosť odradila :) Cestu autobusom sme nejako zvládli, no potom sa to zvrhlo. Potrebovali sme ísť ešte MHD. Zobudený, vreštiaci a hladný Janko v MHD, šomrajúci ľudia a na oko neschopná a neskúsená mamka... Och! Julka hrala celý čas pokojnú a naozaj ma upokojovala. Mne však všetko jedno nebolo, no nakoniec tá nekonečná cesta skončila. Vystúpili sme a na tej zastávke ani neviem ako, som Janka vymotala zo šatky a dojčila. Nevedela som inak. Na múriku, schovaná za stromom, kým sa môj miláčik upokojil. Julka sa snažila upokojiť mňa a nejako namotala šatku na Janka. Nakoniec sme šťastne dorazili na podporku a poviem vám, boli sme neprehliadnuteľné a najmä neprepočuteľné :D Janka to vrešťanie bavilo a vôbec sa mu nepáčil ten náš nápad. Našťastie sme rýchlo zohnali deku, ľahli si, nadojčili sa a popri tom som nejako stihla odsledovať, ako na to vytúžené dojčenie v šatke. Nabrali sme odvahu, že to natrénujeme a zvládneme doma, napriek tomu, že som si to tam neskúsila. Cestu domov som už vlakom, či autobusom neriskovala a našťastie prišiel pre nás môj manžel autom. 

Aj také bývajú začiatky :) Ťažké, ale s odstupom času aj humorné. Nespočetne veľa krát povedané: „Nemám mlieko, nič netečie“... Teraz už na to pozerám inak. No vtedy... Och tá psychika... Nebyť tých slov od najbližších a najmä od Julky: „Sa spamätaj!“, neviem, kde by sme boli. Iste mi pomohla aj pevná viera a modlitby. Bez nich by to bolo pre nás ťažšie. 

Čo na záver? Nech už je váš recept na zvládanie problémov akýkoľvek, verte, že to zvládnete. Nezaobíde sa to síce bez bolesti a ťažkostí, no vždy príde niečo dobré. Prajem nám veľa trpezlivosti pri dojčení, možno ešte viac pri nosení a najmä reakciách okolia. A pamätajte: ZVLÁDNEME TO!


MUDr. Zuzana Kohániová



Komentáre

  1. Ak ste aj vy prežili niečo, s čím by ste sa chceli podeliť, napíšte mi na email srdce.na.srdci@gmail.com alebo cez "Kontaktný formulár" na bočnom paneli. Nikdy neviete, ako niekoho osloví práve ten Váš príbeh a ukáže mu "svetlo na konci tunela" ;)

    Do nosenia priatelia ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Úžasné, zhltla som to na jeden šup a môj drobec, zamotany v šatke práve zaspal. Začiatky bývajú ťažké, no je úžasné ako Vás ako rodinu dokázali spojiť ;-) až mi je ľúto, že tiež nemám sestru. Držte sa ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Fuuuha, Zuzi, tak ty si to veru nemala ľahké. Ale zvládli ste to a je skvelé, že ste na detičky rovno dve (s rovnakými názormi) a s takou silnou manželskou podporou. Tak nech ste už len všetci zdraví a užívate si dojčenie i nosenie i všetko to krásne, čo s bábätkami súvisí <3

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Uzasni ste Zuzi, cela vasa rodina, ja som vedela, ze to zvladnete, si bojovnicka! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Tak to sa povie - skutočná sesterská láska. Pri čítaní mi až slzy vykĺzli

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky