Neberte nám... Rodičovské kompetencie

Pamiatka na divokú noc
Keď som sa rozhodla pre poradenskú dráhu nosenia a začala sa v tejto oblasti vzdelávať, prvú vec, ktorú mi ako budúcej poradkyni nosenia na kurzoch zdôrazňovali bolo, že mojou prvoradou úlohou nie je ani tak naučiť rodiča naviazať dieťatko do šatky (či vložiť do nosiča), ale podporiť ho v rodičovských kompetenciách.

Hm... Keď som sa nad tým zamyslela hlbšie, malo to niečo do seba. Lebo úväz, či vloženie dieťaťa do nosiča zvládne každý rodič sám, ak má primeranú dávku odvahy a internet, kde si nájde "xy" videí ako na to. V určitom momente som si aj položila otázku: "Načo do toho toľko investovať?" Veď potrebné vybavenie, či kurzy nemálo stoja a začínajúcej mamičke môže s úväzom pomôcť "hociktorá" iná nosiaca mamička, ktorá už má isté skúsenosti a potrebnú zručnosť. Potom mi to ale docvaklo...

V čom je rozdiel? Mojou úlohou nie je "naučiť" len to, ako dieťatko do tej šatky namotať. Mojím cieľom má byť poradiť, podporiť, povzbudiť a uistiť každú mamičku v tom, že ona je tá, ktorá svoje dieťatko pozná (veď je s ním 24 hodín denne) a má všetky predpoklady k tomu, že sa oň dokáže adekvátne postarať. Je schopná rozlíšiť a uspokojiť jeho potreby v tej najväčšej možnej miere. Zároveň je tou, ktorá dokáže nosiť svoje dieťatko a zvládnuť všetko, čo s tým súvisí. Preto spoločne môžeme zisťovať riešenia problémov, ktoré sa v tejto oblasti vyskytnú. To ostatné sa k tomu pridáva až po tom. Preto akékoľvek posudzovanie jej prístupu k dieťaťu, presvedčovanie o vlastnom názore, kritizovanie či vnucovanie toho, čo ja považujem za správne vo vzťahu mamičky k dieťatku tu nemá miesto. Prečo? Lebo výsledkom je, že ju o jej rodičovské kompetencie oberiem.

V určitom momente som to mala spracované rozumovo. Ale čo to reálne znamená a ako to realizovať v praxi je druhá vec. Verte mi, kým do toho prídete, vyžaduje si to veľa sebazapierania a kontroly v tom, čo vypustíte zo svojich úst a čo už nie. Avšak ako to chodí, náš život je najlepšia škola a za tieto poslené dni som zakúsila sama na sebe, čo to znamená, ak vás niekto o rodičovské kompetencie oberie. Ako sa to stalo?

S Matejom sme mali "divoký víkend", kedy sa nám stala taká vec, že v noci spadol z postele rovno na pusu, pričom si zlomil zub a rozťal spodnú peru. Asi si viete predstaviť ten krik - okolití susedia boli určite hore spolu s nami. Doteraz nechápem ako sa to mohlo stať, keďže všetky jeho posteľné cestovné trasy sú zabarikádované, aby sa niečomu takému predišlo. Tak ale čo už, keď už... Hneď v prvý deň týždňa sme sa pre istotu vybrali k detskej lekárke, aby sa na Mateja pozrela, či je všetko v poriadku. Ako inak v šatke. A tam to začalo...

Po prvotnom vysvetlení toho, čo sa stalo, mi detská lekárka dala prvé "zaucho" otázkou: "To on spí vo veľkej posteli???!!!" A je to tu... (prebehlo mi hlavou). Ani som nestihla dokončiť prvú vetu svojho argumentu, že prečo to tak u nás je a už spustila svoj monológ: Dieťa musí mať svoj komfort vo vlastnej postieľke a po každom dojčení je nutné vrátiť ho do postieľky (aj keby to malo byť každú hodinu). Spať na veľkej posteli je nebezpečné, veď aha čo sa stalo... (to, že môj Matej je taký kaskadér, že nemá problém vynaložiť všetky svoje fyzické sily na to, aby celkom úspešne preliezol ohrádku postieľky, čo som mala možnosť už aj vidieť a teda spať v postieľke je pre nás omnoho nebezpečnejšia verzia, som už nestihla vytiahnuť ako obhajujúci protiargument).

A keď už bola rozbehnutá, tak aby som to mala komplexné, vyjadrila sa aj k "šatkovaniu"... Už si nepamätám presne aké zložité slovo použila, ale napriek tomu, že mám ukončené PhD., som mu nerozumela. Čo ním myslí som sa dovtípila z ďalšieho kontextu toho, čo povedala. V skratke, že som úzkostlivá matka, ktorá nosením svojho 19 mesačného dieťaťa (čo je už vraj nenormálne, keď vie samo chodiť) si ho nasilu pripútava k sebe, asi z nejakých neurotických dôvodov... (Až neskôr ma napadlo, či by niečo také vytkla aj mamičke, ktorá by prišla s dieťaťom v kočíku. Rozumejte, mne šatka slúži namiesto kočíka a ak spočítam všetky minúty za deň, kedy ho nosím, vyjde mi max. cca 30 minút denne, výnimočne viac, keď sa potrebujeme presúvať dlhšiu trasu). Viete s akým pocitom som vychádzala z ordinácie? Že som absolútne neschopná a najlepším riešením by bolo moje dieťa niekomu dať alebo vrátiť, lebo svojím prístupom a starostlivosťou som preňho nezbezpečná... Nevedela som, či sa mi chce plakať alebo smiať, či hromžiť, alebo...

Napriek tejto nie veľmi dobrej skúsenosti som za to vďačná. Viete prečo? Po rozdýchaní situácie a znížení frekvencie tepu môjho srdca som pochopila (a som o tom aj presvedčená), že to detská lekárka nemyslela zle a naozaj mala v merítku "najlepší záujem" môjho dieťaťa. Ale spôsob, akým to povedala a ako odsúdila to, ako to robím, vo mne vzbudila pocit, že ako rodič nestojím za nič. Neodsudzujem tú detskú lekárku. Veď koľkokrát sa stalo mne (a možno aj vám), že som mala zaujatý postoj "Viem lepšie ako ten druhý, čo a ako má robiť", ktorý som voči druhému presadzovala. A bolo to s dobrým úmyslom... (preto aj vás, voči ktorým som bola takáto necitlivá a zaslepená svojím "Ja", prosím o prepáčenie).

V tomto kontexte mi prišlo výstižné Božie slovo, ktoré má silné posolstvo v prvom rade pre mňa, ale možno aj pre vás. Ak ste v postoji alebo v pozícii, že viete čo je lepšie pre život toho druhého, ako on sám, zastavte sa. Nepoznáte pravý úmysel druhého človeka, prečo robí veci tak a tak, a ani všetky súvislosti, ktoré ho k tomu viedli. Preto "nesúďte, aby ste neboli súdení." (Matúš 7,1) A keď už to robíte, "nesúďte podľa zdania, ale súďte spravodlivo!" (Ján 7,24). Dajte si tú námahu a otvorte dokorán svoje srdce, uši a počúvajte, čo vám ten druhý hovorí. Zároveň sa snažte zistiť všetky súvislosti, "prečo" je to tak.

Ak ste v pozícii, že vás spochybňujú, majte v srdci pokoj a nenechajte sa spochybniť. "Pán... sám stvoril srdcia všetkých ľudí a chápe všetky ich skutky." (Žalm 33,13;15) Aj tie vaše. "keby nás naše srdce obviňovalo... Boh je väčší ako naše srdce. On vie všetko." (Prvý Jánov list 3,20). Preto nemusíte bojovať, argumentovať, presviedčať, biť sa o svoj názor a možno začať už vopred prehraný slovný súboj. Vy viete prečo to robíte a ak ten druhý bude chcieť počúvať, príjme vaše argumenty.

Do nosenia priatelia ;)

Komentáre

  1. Katka, ten pocit "najhorsej mamy na svete" dokonale poznam a vooobec ti ho nezavidim. Ale, ako pises, po vychladnuti ta to povzbudi este viac.. je super, ze sa s tym podelis so svetom!

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky