Výlučné nosenie - naozaj sa to dá?
Túto otázku si kladie asi veľa mamičiek. Možno najmä tie, ktoré s nosením začínajú, alebo aj tie, ktoré volia kompromis - keď vyhovuje nosenie, tak nosia, keď sa skôr hodí kočiar, tak volia kočiar. Sama sa musím priznať, že som kompromisný typ :) To znamená, že keď sa s Matejom chceme "pomojkať", potrebujem ho uspať, alebo sa presúvame z miesta na miesto, volím nosenie. Ale keď ideme na veľký nákup (a ja nie som pojazdná autom), volím radšej kočiar. Lebo nosiť 11,5 kg dieťa a v rukách držať ďalšiu váhu nákupu, by moje platničky asi neprežili :D Ale sú mamičky, ktoré sa rozhodli naozaj výlučne nosiť, resp. kočiar používali len v začiatkoch a potom ho nechali zapadať prachom, prípadne mu úplne dali zbohom. Aké to je a prečo si to zvolili, vám povedia oni samé :) A čo viete, možno vás to tiež inšpiruje ;)
Zuzana Čižmárová (nosiaca mamička a poradkyňa nosenia)
"Môj druhý syn mal pred pár dňami 15 mesiacov. Je to čistý nosenec - nikdy, ani len jediný raz, nebol vozený v kočíku. Prečo? Pretože nosenie je náš životný štýl. Výlučné nosenie mi dáva slobodu a je pre mňa najjednoduchší spôsob, ako zvládnuť starostlivosť o dve malé detičky. Syn od narodenia do teraz spáva všetky denné spánky na mojom tele v šatke a mne to takto maximálne vyhovuje. Nikdy som nemala potrebu vyklápať ho. Ja ani nechcem, aby spal odložený v posteli. Keď potrebujem, robím so spiacim dieťaťom domáce práce, venujem sa staršiemu synovi alebo len tak odpočívam a užívam si jeho blízkosť. Nosenie má aj praktickú stránku na vonkajšie presuny na rôzne aktivity, alebo v mestskej hromadnej doprave. Áno, niekedy býva výlučné nosenie aj náročné. Ale moje telo si na tento životný štýl zvyklo a ja si neviem predstaviť, že by to malo byť ináč."
Lucia Giri (nosiaca mamička)
"Mám 6,5 mesačného synka a nosíme aj s tatinkom od druhého dňa jeho života. S myšlienkou kočiara som sa pohrávala, ale pokus nevyšiel a po pár minútach už bolo bábo späť v šatke. Doteraz sa už 3x sťahoval, preletel nad oceánmi, zmenil kontinent a to všetko bez veľkých nárekov, práve vďaka noseniu. K noseniu ma asi pritiahla tá "zaujímavosť", či "jedinečnosť", nakoľko veľmi málo maminiek a ľudí všeobecne o nosení počulo. A bolo to tak plynulé pokračovanie prirodzeného pôrodu a následnej prirodzenej, "naturálnej" starostlivosti o bábätko. Vďaka noseniu som dokázala urobiť veľa vecí. V noci, v prvých mesiacoch, vďaka noseniu, Agastya pekne silnel, nakoľko mal zdroj jedla neustále v dosahu. A som presvedčená, že vďaka noseniu sa dnes, v jeho 6,5 mesiacoch stavia na nôžky a skúša prvé kroky úplne sám. Keď mal 3 mesiace, moja mamka sa smiala, že to dieťa ešte ani chodiť nevie, ale už vie ako prať, žehliť, variť, vyrábať mydlový sliz, či nosiť drevo zo záhrady. Nosenie mi prináša slobodu. Môžem vyraziť kam chcem, kedy chcem, nemusím sa trápiť s presunom kočiara a pod."
Nelka Kanášová (nosiaca mamička, laktačná poradkyňa a dula)
"S výlučným nosením mám veľmi dobré skúsenosti. Pri prvom dieťati sme kočík mali, ale väčšinou slúžil ako odvozič nákupov, alebo na neho sadal prach. Keď sa k nám následne postupne dostali dve detičky, o ktoré som sa starala, kočík som doma vôbec nemala a ani som po ňom netúžila. Zaberal pomerne veľa miesta a ja, ktorá som si odnosila už prvého synčeka, som vedela, že teraz už kočík kupovať nebudem. A spokojne som teda odnosila aj ďalšie dve detičky. Nasledovali naše dvojičky. Obstarala som kočík, ale tri roky nám doma zavadzal. Stál s vyfučanými kolesami. Opäť som takmer výhradne nosila a potom už sme ho vyhodili. Postoj môjho manžela bol úplne jasný. Vyjadril sa totiž aj slovne: "Ak budeme mať ďalšie dieťatko, kočík vôbec nekupujeme." A má pravdu. Namiesto kočíka je u nás zástup šatiek a nosiče, a ja sa teším, že som mala možnosť prežiť tak dlhý čas ako nosiaca mama a tajne dúfam, že raz zo mňa bude aj nosiaca babka :) "
Viktória (nosiaca mamička)
"Môj synček má zanedlho 2 rôčky a v čase jeho narodenia som o nosení nemala veľa informácií. Mala som iba požičanú šatku od kamošky (ktorá nikdy nenosila) a nosenie som považovala za alternatívu kočíkovania. Po návrate z pôrodnice sme sa pár krát s mužom vybrali von kočíkovať nášho potomka, ale vždy sme sa stretli s nejakým problémom... Diery na chodníku, schody s nevhodnou šírkou koľajníc, nespokojnosť nášho dieťatka... Vždy sme si museli vopred premyslieť, kade s tým kočiarom pôjdeme. Ale keďže mám rada nezávislosť, skúsila som to so šatkou. Som ten typ, že nerada obťažujem cudzích ľudí, aby mi s niečím pomohli (napr. nastúpiť s kočiarom do autobusu a pod.). A šatka to parádne vyriešila! Mohla som ísť kade som chcela :) V autobuse si pomaly ani nevšimli, že nesiem dieťa. A ono bolo také spokojné! Tak sme začali s mužom chodievať na poobedňajšie prechádzky po sídlisku, vždy sme si skočili po nejakú maškrtu, nanuk do obchodu a vychutnávali si to, akoby sme boli na rande :) Neskôr sme zabezpečili nosič aj pre tatina... Myslím si, že práve nosenie a dojčenie nám pomohli vytvoriť si so synom vzťah po tom, čo som tesne po pôrode mala pocit, že "sa tu zrazu zjavil"... Z môjho pohľadu výlučné nosenie odporúčam. V mnohom nám uľahčilo život a starostlivosť o domácnosť. Avšak samozrejme, treba prihliadať na jedinečnosť každého z nás a riadiť sa srdcom ;) "
Monika Cibulková (nosiaca mamička)
"Mám 37 rokov a dve detičky. Som na materskej a žijeme v UK. Presne pred piatimi rokmi sme sa tešili na naše prvé miminko, samozrejme s kúpeným kočíkom, postieľkou a všetkým, čo k tomu patrí. Málo sme vtedy tušili, že kočík sa bude používať hlavne na nákupy, alebo vôbec. Malý sa narodil a mal koliku od narodenia. Chcel sa len nosiť a túliť, inak permanentne plakal. Tak sa stalo úplne bežnou samozrejmosťou, že sme ho nosili, či na rukách alebo v kamarátkinej "stretchy" šatke, alebo v nosiči. Tam bol kľudný a spokojný. Bolo to jediné miesto, kde cez deň zaspal. Pomalinky sme ho presunuli z postieľky k nám do postele, lebo sme zistili, že dojčenie a uspávanie ide ruka v ruke so spaním spolu. Nemusel sa v noci prekladať a úplne zobudiť - len sa napapal a spinkal ďalej. Kočík sa pomaly vyradil z používania aj ako "nákupná taška". Keďže sme za 4 roky čakali druhé bábo, ani som nepredpokladala, že sa kočík bude používať. A tak sa aj stalo. Malinká spinká s nami, nosí sa v šatkách a je strašne spokojná. Je pravda, že šatkovanie sa stalo pre mňa tak trochu aj koníčkom, lebo som sa zamilovala do rôznych šatiek a fascinuje ma celý tento šatkový svet. Ale dcéra miluje nosenie a ja tiež. Všetkým nám to takto vyhovuje a mám šťastie, že vôkol mňa mám nosiace kamarátky a zatiaľ som sa nestretla so zlými reakciami na nosenie. Práve naopak. Tu v UK máme často pršavo a studené počasie, tak ľudia komentujú, že jej tam musí byť super tepľúčko a sucho, keď je schovaná v nosiacej bunde a spokojná :) Nosenie všetkým zo srdca odporúčam. Nie je nič lepšie, ako byť blízko k miminku, ktoré vás spotrebuje a chce cítiť. Ja by som ho za žiadny kočík už nevymenila :) Tak pokiaľ mi moja malá dovolí a bude sa chcieť nosiť, budem si to vychutnávať v plnej miere."
Zuzana Pirohová (nosiaca mamička)
"Mám dve kamošky, ktoré nosili v Manduce a mne ten pohľad na spiace a pritúlené dieťatko učaroval. Jedna často postovala články o nosení, takže som vedela, aké benefity pre dieťa aj mamu nosenie má. Keď som ešte nevedela, že som tehotná, snívalo sa mi, že nosím dieťa v nosiči :D Keď som to zistila, preštudovala som si o nosení všetko, k čomu som sa dostala. Bola som na kurze a kúpila si šatky (veď čo ak jednu bude treba prať). Princezná sa narodila a mala 6 dní, keď som ju prvý krát naviazala. Prvý mesiac na to reagovala všeliako - potrebovala prso, aby sa upokojila. Ale keď bola spokojná, tak som ju bez problémov naviazala a pekne zaspinkala. Od druhého mesiaca sa mi do šatky pýtala sama. Odvtedy si to maximálne užívame - chodíme všade spolu, zaspáva iba na mne, chodíme tancovať salsu v šatke. Nikdy som si samu seba nevedela predstaviť s nemotorným kočíkom a našťastie, vďaka noseniu, ani nemusím :) O tom, aké mám spokojné dieťa, hovorí celá rodina, aj okolie. Mne sa veľmi páči iná forma komunikácie, ktorú vďaka nosniu máme. Ten kontakt je na nezaplatenie... Naši najprv reagovali veľmi dobre - oboch mojich rodičov nosili. Potom dávali veľa otázok - o chrbtici, či tam nesedí, čo môj chrbát... Všetko som zodpovedala k ich spokojnosti, ale mame aj tak chýba kočíkovanie... Teraz to ale berú ako normálnu vec. Ja to určite odporúčam. O kočíku uvažujem, len keď si predstavujem, čo všetko bez neho zvládame :) Napríklad držať sa s mužom za ruku ;) Každopádne si myslím, že každý má svoje limity a je inak stavaný. Takže by mal počúvať svoje telo. Ak sa na to človek necíti, poistka je fajn. Ja som do toho tiež išla s vedomím, že nič nie je definitívne. Keď budeme kočík potrebovať, tak ho proste kúpime. Lenže moja 8,5 mesačná špagetka ešte neváži ani 6kg, takže pre mňa je nosenie úplne pohodová záležitosť ;) "
Miroslava Rakovská (nosiaca mamička)
"V mojom okolí som mala viaceré maminy, ktoré svoje deti nosili. Ešte počas tehotenstva s prvou dcérkou som si zaobstarala šatku a ergonomický nosič. Kočík sme neplánovali kupovať a vystačili sme si celý čas iba s nosením - spočiatku v šatke, neskôr v nosiči. Pri našom aktívnom štýle nám to prišlo vhod. Sme veľa vonku v prírode, na výletoch, turistike a s nosením sa to všetko pekne dá zvládnuť. Takisto je nosenie kompatibilné s kojením za chodu a tak sa v ničom nemusíme obmedzovať. Priznám sa, okrem toho, že v nosení vidím veľký význam z hľadiska väzby rodič - dieťa, som proste lenivá chodiť s kočíkom. Nechcela by som sa s ním naťahovať z 12. poschodia, sledovať, kde je aký povrch, obrubníky, zjazdy a kadiaľ môžem prejsť. A už vôbec si nedokážem predstaviť, ako by som sa s ním natlačila do rannej preplnenej električky. Nosenie si užívam aj pri mladšej dcérke, pri ktorej som doplnila našu výbavu o elastickú šatku na prvé mesiace. Naše dcérky nosí aj manžel a nosiť plánujeme aj pri ďalšom dieťati."
Magdaléna (nosiaca mamička)
"Keď sa moja malá narodila, o šatkovaní som ani netušila. Žila som v zahraničí a tam to nie je až také známe ako tu. Z pôrodnice sme odchádzali s kočiarom. Malá v kočiari plakala, nechcela v ňom byť. Moja dcéra bola od začiatku veľmi kontaktná, len ja som nevedela, ako na to, keďže som od nikoho nedostala názor, čo a ako s kontaktným dieťaťom. Chodili sme vonku až keď dcéra zaspala, aby neplakala, ale ponáhľali sme sa domov. Zlom nastal, keď som sa podelila o moje zážitky s kamarátkami a jedna mi poradila, aby som sa pridala do skupiny a vybrala si šatku. Z počiatku som nosila dcérku iba po dome, ale už to bolo lepšie. Viac spala a bola pokojnejšia. Keď mala mesiac, išli sme na dovolenku do hôr. Brali sme so sebou kočiar, ale pre istotu aj šatku. Vyšli sme vonku s kočiarom a po polhodinovej prechádzke začala byť dcérka nepokojná - chcela byť v mojej blízkosti. Akonáhle som ju naviazala, zaspala a my sme sa mohli ďalšiu hodinu a pol prechádzať. Po tomto zážitku sme sa predsa len rozhodli v jeden večer zájsť s kočiarom. Nevyšli sme z brány a už mi dieťa plakalo. Takže mi môj muž povedal, aby som nepoužívala kočiar, ale rovno nosila :) Chválim nosenie maximálne ako sa dá. Nebudem klamať, zo začiatku mi dalo trošku zabrať, kým som si zvykla a naučila sa správnu techniku. Ale stojí to za to. Ten pocit, že dokážem svoje dieťa upokojiť a viem, že je pri mne, je na nezaplatenie. Dcérka má už 9 mesiacov a my sa stále výlučne nosíme. Sama sa pýta do šatky a zaspí v nej. Ja zase nemám problém doma povysávať a žiadne domáce práce mi nerobia problém. A sme spokojné obidve ;) Ja nosenie odporúčam, lebo pre ženu a aj pre dieťa neexistujú prekážky. Dnes som bola v obchode a do obchodu viedli schody. Mamičky s kočiarmi sa tam snažili vyštverať a ja som s úplnou ľahkosťou zdolala všetky aj s dieťaťom :) Je pravda, že v mojom okolí ma ľudia až tak nepodporovali (môj otec je zásadne proti a moja svokra tiež mala rôzne reči), ale ja som toto nikdy neriešila. Vidím, že je to dobré pre moje dieťa a môj muž ma absolútne podporuje v nosení. Takže hor sa do nosenia, deti vám to x krát odvďačia ;) "
Tatiana Nováková (nosiaca mamička a poradkyňa nosenia)
"Pre výlučné nosenie som sa rozhodla preto, že to považujem za prirodzenú formu starostlivosti o dieťa. Že mi to príde normálne, praktické a prínosné pre mňa, aj pre dieťa, z pohľadu fyziologického aj psychologického. Mať svoje dieťa blízko seba, na svojom tele a poskytovať mu to, čo potrebuje, bez nejakých väčších ťažkostí a starostí, to mi príde proste ako normálna voľba. Vidím, ako svojim deťom nosením pomáham, aké pokojné a vnímavé sú, ako dobre spia, ako bezpečne sa cítia v šatke, či nosiči. Mám dve ruky voľné pre domácnosť, prácu, či staršieho syna. Môžem vždy slobodne ísť všade kde chcem, hlavne do prírody a na výlety. Nie som obmedzovaná žiadnymi prekážkami. Pri nosení sa dojčíme a pokračujeme proste bežným životom bez toho, aby sme museli riešiť potreby dieťaťa. O tie je v každom ohľade stále postarané. Keď boli synovia mladší, nosili sa nonstop. Mladší aj 12 a viac hodín denne. Po nočnom zobudení a rannej hygiene som si dieťa naviazala do šatky a vykonávala to, čo som potrebovala. Dávala som ho von zo šatky len vtedy, keď som ho šla prebaliť, či nadojčiť. Nikdy ma neobmedzoval. Častokrát som o ňom ani nevedela - dokázal v šatke prespať vkuse aj 6 hodín. Postupne, ako rástol, sa čas v šatke prirodzene skracoval. No stále sme ju používali ako dopravný prostriedok - na presuny, výlety a všetky činnosti vonku, a tiež na spanie. Všetky denné spánky mali obaja synovia v šatke, či nosiči - starší do 2 rokov a mladší bude mať o mesiac 2 roky, no stále spí cez deň len v šatke, či nosiči. Aj keď už samozrejme sám chodí a behá, aj vonku, tak stále používame šatku na presuny a na spanie cez deň. Častokrát to spájame dokopy, takže si užijeme všetci aj výlety či prechádzky, a aj syn sa vyspí. Možno to je pre niekoho nepredstaviteľné, no mne to príde normálne a neobmedzuje ma to, a ani moju rodinu. Nosenie je súčasť nášho bežného života, na ktorú nedáme dopustiť :) "
Barbora Zajacová (nosiaca mamička a poradkyňa nosenia)
"Som vlastne taká opatrná a úzkostná mama. Všetko okolo starostlivosti o deti mi od detstva pripadalo veľmi zložité a bála som sa, ako to zvládnem. O tom, že si kúpim šatku a budem v nej bábätko nosiť, som bola rozhodnutá roky predtým, než som vôbec reálne plánovala mať deti. Kočík som z detstva mala zafixovaný ako niečo, s čím budem musieť žiadať cudzích ľudí o pomoc, napríklad pri cestovaní MHD. Keď som uvidela šatku, bolo to pre mňa okrem iného riešenie takýchto problémov. Že by to bolo príliš netradičné, alebo to dokonca mohlo byť nejak škodlivé, mi ani nenapadlo. S takými obavami som sa stretla až neskôr, keď som bábätko naozaj čakala a čítala som si o rôznych aspektoch starostlivosti o bábätká. Dočítala som sa ale aj to, že sú neopodstatnené. Kočík som dostala od kamarátky spolu s mnohými vecami po jej deťoch. Bol to klasický hlboký kočík. Šatku som si kúpila za 20 eur v bazáriku na internete. Keď sa bábätko narodilo, skúšali sme oboje. Rozdiel bol ten, že v kočíku mi plakalo vždy, ak som ho doň nedala spiace. S kočíkom som nevedela poriadne ani manipulovať, pripadal mi ťažkopádny. Bábätko v ňom bolo akosi ďaleko. Neviem vlastne, či kočík horšie znášal syn, alebo ja. Keď som si ho dala do šatky a vyšla von, bola som zrazu slobodná. Bábätko hneď pri mne, mohla som vnímať, ako mu je a bolo spokojné. Ja som mohla ísť hocikam. Neskôr som sa v šatke naučila dojčiť za pochodu, čo bolo vlastne veľmi jednoduché a mňa to už úplne oslobodilo. Kočík sme vlastne takmer nevyužívali a nakoniec sme športový ani nekúpili. Zistili sme, že sa zaobídeme bez neho. Šatiek a nosičov sme naopak nazbierali celkom veľkú, užitočnú a aj krásnu zbierku, ktorú sme používali vonku aj doma. Nosím nie len ja, ale aj manžel. Isteže, deti od istého veku (povedzme okolo roka) sa rady aj vo všeličom vozia. Stále hovorím, že ak príde moment, že budem mať pocit, že nám kočík treba, tak ho kúpime. Ale doteraz neprišiel. Syn Antonko už má dva roky a rád chodí aj po vlastných nohách. Ale zatiaľ skoro vždy mám so sebou aj nosič alebo ring sling, keby bolo treba."
Čo k tomu dodať? Výlučne nosiť, či robiť kompromis? Tak ako všetko, aj toto je úplne na vašom rozhodnutí :) Ak chcete len šatkovať, či nosičovať, nebojte sa toho :) Aj svedectvá týchto mamičiek potvrdzujú, že sa to dá :) Pokiaľ to ale nie je cesta pre vás, či už z objektívnych (napr. zdravotných), alebo subjektívnych dôvodov, robte kompromisy. A nehanbite sa za to :) Vedzte, že pre čokoľvek sa rozhodnete, má to vyhovovať najmä vám a vášmu bábätku :) Veď nosenie je hlavne o tom, no nie? ;)
Na záver už len spomeniem jeden citát z knihy Sirachovcovej, ktorý ma v súvislosti s dnešným príspevkom napadol: "Ak nakloníš svoj sluch, dostane sa ti poučenia, a keď budeš rád počúvať, zmúdrieš." (Sirachovec 6,34) Nakloňme teda k sebe navzájom sluch a učme sa od seba :) Veď z tejto múdrosti budú aj tak najviac profitovať naše deti ;)
Do nosenia priatelia :)
Pozn.: Veľmi pekné články o skúsenosti s (ne)výlučným nosením nájdete aj na blogu Gabiky Cabanovej - nosiacej mamičky, poradkyne nosenia a zakladateľky OZ Nosma:
Bez kočíka 1. časť TU
Bez kočíka 2. časť TU
"Môj druhý syn mal pred pár dňami 15 mesiacov. Je to čistý nosenec - nikdy, ani len jediný raz, nebol vozený v kočíku. Prečo? Pretože nosenie je náš životný štýl. Výlučné nosenie mi dáva slobodu a je pre mňa najjednoduchší spôsob, ako zvládnuť starostlivosť o dve malé detičky. Syn od narodenia do teraz spáva všetky denné spánky na mojom tele v šatke a mne to takto maximálne vyhovuje. Nikdy som nemala potrebu vyklápať ho. Ja ani nechcem, aby spal odložený v posteli. Keď potrebujem, robím so spiacim dieťaťom domáce práce, venujem sa staršiemu synovi alebo len tak odpočívam a užívam si jeho blízkosť. Nosenie má aj praktickú stránku na vonkajšie presuny na rôzne aktivity, alebo v mestskej hromadnej doprave. Áno, niekedy býva výlučné nosenie aj náročné. Ale moje telo si na tento životný štýl zvyklo a ja si neviem predstaviť, že by to malo byť ináč."
"Mám 6,5 mesačného synka a nosíme aj s tatinkom od druhého dňa jeho života. S myšlienkou kočiara som sa pohrávala, ale pokus nevyšiel a po pár minútach už bolo bábo späť v šatke. Doteraz sa už 3x sťahoval, preletel nad oceánmi, zmenil kontinent a to všetko bez veľkých nárekov, práve vďaka noseniu. K noseniu ma asi pritiahla tá "zaujímavosť", či "jedinečnosť", nakoľko veľmi málo maminiek a ľudí všeobecne o nosení počulo. A bolo to tak plynulé pokračovanie prirodzeného pôrodu a následnej prirodzenej, "naturálnej" starostlivosti o bábätko. Vďaka noseniu som dokázala urobiť veľa vecí. V noci, v prvých mesiacoch, vďaka noseniu, Agastya pekne silnel, nakoľko mal zdroj jedla neustále v dosahu. A som presvedčená, že vďaka noseniu sa dnes, v jeho 6,5 mesiacoch stavia na nôžky a skúša prvé kroky úplne sám. Keď mal 3 mesiace, moja mamka sa smiala, že to dieťa ešte ani chodiť nevie, ale už vie ako prať, žehliť, variť, vyrábať mydlový sliz, či nosiť drevo zo záhrady. Nosenie mi prináša slobodu. Môžem vyraziť kam chcem, kedy chcem, nemusím sa trápiť s presunom kočiara a pod."
"S výlučným nosením mám veľmi dobré skúsenosti. Pri prvom dieťati sme kočík mali, ale väčšinou slúžil ako odvozič nákupov, alebo na neho sadal prach. Keď sa k nám následne postupne dostali dve detičky, o ktoré som sa starala, kočík som doma vôbec nemala a ani som po ňom netúžila. Zaberal pomerne veľa miesta a ja, ktorá som si odnosila už prvého synčeka, som vedela, že teraz už kočík kupovať nebudem. A spokojne som teda odnosila aj ďalšie dve detičky. Nasledovali naše dvojičky. Obstarala som kočík, ale tri roky nám doma zavadzal. Stál s vyfučanými kolesami. Opäť som takmer výhradne nosila a potom už sme ho vyhodili. Postoj môjho manžela bol úplne jasný. Vyjadril sa totiž aj slovne: "Ak budeme mať ďalšie dieťatko, kočík vôbec nekupujeme." A má pravdu. Namiesto kočíka je u nás zástup šatiek a nosiče, a ja sa teším, že som mala možnosť prežiť tak dlhý čas ako nosiaca mama a tajne dúfam, že raz zo mňa bude aj nosiaca babka :) "
Viktória (nosiaca mamička)
"Môj synček má zanedlho 2 rôčky a v čase jeho narodenia som o nosení nemala veľa informácií. Mala som iba požičanú šatku od kamošky (ktorá nikdy nenosila) a nosenie som považovala za alternatívu kočíkovania. Po návrate z pôrodnice sme sa pár krát s mužom vybrali von kočíkovať nášho potomka, ale vždy sme sa stretli s nejakým problémom... Diery na chodníku, schody s nevhodnou šírkou koľajníc, nespokojnosť nášho dieťatka... Vždy sme si museli vopred premyslieť, kade s tým kočiarom pôjdeme. Ale keďže mám rada nezávislosť, skúsila som to so šatkou. Som ten typ, že nerada obťažujem cudzích ľudí, aby mi s niečím pomohli (napr. nastúpiť s kočiarom do autobusu a pod.). A šatka to parádne vyriešila! Mohla som ísť kade som chcela :) V autobuse si pomaly ani nevšimli, že nesiem dieťa. A ono bolo také spokojné! Tak sme začali s mužom chodievať na poobedňajšie prechádzky po sídlisku, vždy sme si skočili po nejakú maškrtu, nanuk do obchodu a vychutnávali si to, akoby sme boli na rande :) Neskôr sme zabezpečili nosič aj pre tatina... Myslím si, že práve nosenie a dojčenie nám pomohli vytvoriť si so synom vzťah po tom, čo som tesne po pôrode mala pocit, že "sa tu zrazu zjavil"... Z môjho pohľadu výlučné nosenie odporúčam. V mnohom nám uľahčilo život a starostlivosť o domácnosť. Avšak samozrejme, treba prihliadať na jedinečnosť každého z nás a riadiť sa srdcom ;) "
"Mám 37 rokov a dve detičky. Som na materskej a žijeme v UK. Presne pred piatimi rokmi sme sa tešili na naše prvé miminko, samozrejme s kúpeným kočíkom, postieľkou a všetkým, čo k tomu patrí. Málo sme vtedy tušili, že kočík sa bude používať hlavne na nákupy, alebo vôbec. Malý sa narodil a mal koliku od narodenia. Chcel sa len nosiť a túliť, inak permanentne plakal. Tak sa stalo úplne bežnou samozrejmosťou, že sme ho nosili, či na rukách alebo v kamarátkinej "stretchy" šatke, alebo v nosiči. Tam bol kľudný a spokojný. Bolo to jediné miesto, kde cez deň zaspal. Pomalinky sme ho presunuli z postieľky k nám do postele, lebo sme zistili, že dojčenie a uspávanie ide ruka v ruke so spaním spolu. Nemusel sa v noci prekladať a úplne zobudiť - len sa napapal a spinkal ďalej. Kočík sa pomaly vyradil z používania aj ako "nákupná taška". Keďže sme za 4 roky čakali druhé bábo, ani som nepredpokladala, že sa kočík bude používať. A tak sa aj stalo. Malinká spinká s nami, nosí sa v šatkách a je strašne spokojná. Je pravda, že šatkovanie sa stalo pre mňa tak trochu aj koníčkom, lebo som sa zamilovala do rôznych šatiek a fascinuje ma celý tento šatkový svet. Ale dcéra miluje nosenie a ja tiež. Všetkým nám to takto vyhovuje a mám šťastie, že vôkol mňa mám nosiace kamarátky a zatiaľ som sa nestretla so zlými reakciami na nosenie. Práve naopak. Tu v UK máme často pršavo a studené počasie, tak ľudia komentujú, že jej tam musí byť super tepľúčko a sucho, keď je schovaná v nosiacej bunde a spokojná :) Nosenie všetkým zo srdca odporúčam. Nie je nič lepšie, ako byť blízko k miminku, ktoré vás spotrebuje a chce cítiť. Ja by som ho za žiadny kočík už nevymenila :) Tak pokiaľ mi moja malá dovolí a bude sa chcieť nosiť, budem si to vychutnávať v plnej miere."
"Mám dve kamošky, ktoré nosili v Manduce a mne ten pohľad na spiace a pritúlené dieťatko učaroval. Jedna často postovala články o nosení, takže som vedela, aké benefity pre dieťa aj mamu nosenie má. Keď som ešte nevedela, že som tehotná, snívalo sa mi, že nosím dieťa v nosiči :D Keď som to zistila, preštudovala som si o nosení všetko, k čomu som sa dostala. Bola som na kurze a kúpila si šatky (veď čo ak jednu bude treba prať). Princezná sa narodila a mala 6 dní, keď som ju prvý krát naviazala. Prvý mesiac na to reagovala všeliako - potrebovala prso, aby sa upokojila. Ale keď bola spokojná, tak som ju bez problémov naviazala a pekne zaspinkala. Od druhého mesiaca sa mi do šatky pýtala sama. Odvtedy si to maximálne užívame - chodíme všade spolu, zaspáva iba na mne, chodíme tancovať salsu v šatke. Nikdy som si samu seba nevedela predstaviť s nemotorným kočíkom a našťastie, vďaka noseniu, ani nemusím :) O tom, aké mám spokojné dieťa, hovorí celá rodina, aj okolie. Mne sa veľmi páči iná forma komunikácie, ktorú vďaka nosniu máme. Ten kontakt je na nezaplatenie... Naši najprv reagovali veľmi dobre - oboch mojich rodičov nosili. Potom dávali veľa otázok - o chrbtici, či tam nesedí, čo môj chrbát... Všetko som zodpovedala k ich spokojnosti, ale mame aj tak chýba kočíkovanie... Teraz to ale berú ako normálnu vec. Ja to určite odporúčam. O kočíku uvažujem, len keď si predstavujem, čo všetko bez neho zvládame :) Napríklad držať sa s mužom za ruku ;) Každopádne si myslím, že každý má svoje limity a je inak stavaný. Takže by mal počúvať svoje telo. Ak sa na to človek necíti, poistka je fajn. Ja som do toho tiež išla s vedomím, že nič nie je definitívne. Keď budeme kočík potrebovať, tak ho proste kúpime. Lenže moja 8,5 mesačná špagetka ešte neváži ani 6kg, takže pre mňa je nosenie úplne pohodová záležitosť ;) "
"V mojom okolí som mala viaceré maminy, ktoré svoje deti nosili. Ešte počas tehotenstva s prvou dcérkou som si zaobstarala šatku a ergonomický nosič. Kočík sme neplánovali kupovať a vystačili sme si celý čas iba s nosením - spočiatku v šatke, neskôr v nosiči. Pri našom aktívnom štýle nám to prišlo vhod. Sme veľa vonku v prírode, na výletoch, turistike a s nosením sa to všetko pekne dá zvládnuť. Takisto je nosenie kompatibilné s kojením za chodu a tak sa v ničom nemusíme obmedzovať. Priznám sa, okrem toho, že v nosení vidím veľký význam z hľadiska väzby rodič - dieťa, som proste lenivá chodiť s kočíkom. Nechcela by som sa s ním naťahovať z 12. poschodia, sledovať, kde je aký povrch, obrubníky, zjazdy a kadiaľ môžem prejsť. A už vôbec si nedokážem predstaviť, ako by som sa s ním natlačila do rannej preplnenej električky. Nosenie si užívam aj pri mladšej dcérke, pri ktorej som doplnila našu výbavu o elastickú šatku na prvé mesiace. Naše dcérky nosí aj manžel a nosiť plánujeme aj pri ďalšom dieťati."
Magdaléna (nosiaca mamička)
"Keď sa moja malá narodila, o šatkovaní som ani netušila. Žila som v zahraničí a tam to nie je až také známe ako tu. Z pôrodnice sme odchádzali s kočiarom. Malá v kočiari plakala, nechcela v ňom byť. Moja dcéra bola od začiatku veľmi kontaktná, len ja som nevedela, ako na to, keďže som od nikoho nedostala názor, čo a ako s kontaktným dieťaťom. Chodili sme vonku až keď dcéra zaspala, aby neplakala, ale ponáhľali sme sa domov. Zlom nastal, keď som sa podelila o moje zážitky s kamarátkami a jedna mi poradila, aby som sa pridala do skupiny a vybrala si šatku. Z počiatku som nosila dcérku iba po dome, ale už to bolo lepšie. Viac spala a bola pokojnejšia. Keď mala mesiac, išli sme na dovolenku do hôr. Brali sme so sebou kočiar, ale pre istotu aj šatku. Vyšli sme vonku s kočiarom a po polhodinovej prechádzke začala byť dcérka nepokojná - chcela byť v mojej blízkosti. Akonáhle som ju naviazala, zaspala a my sme sa mohli ďalšiu hodinu a pol prechádzať. Po tomto zážitku sme sa predsa len rozhodli v jeden večer zájsť s kočiarom. Nevyšli sme z brány a už mi dieťa plakalo. Takže mi môj muž povedal, aby som nepoužívala kočiar, ale rovno nosila :) Chválim nosenie maximálne ako sa dá. Nebudem klamať, zo začiatku mi dalo trošku zabrať, kým som si zvykla a naučila sa správnu techniku. Ale stojí to za to. Ten pocit, že dokážem svoje dieťa upokojiť a viem, že je pri mne, je na nezaplatenie. Dcérka má už 9 mesiacov a my sa stále výlučne nosíme. Sama sa pýta do šatky a zaspí v nej. Ja zase nemám problém doma povysávať a žiadne domáce práce mi nerobia problém. A sme spokojné obidve ;) Ja nosenie odporúčam, lebo pre ženu a aj pre dieťa neexistujú prekážky. Dnes som bola v obchode a do obchodu viedli schody. Mamičky s kočiarmi sa tam snažili vyštverať a ja som s úplnou ľahkosťou zdolala všetky aj s dieťaťom :) Je pravda, že v mojom okolí ma ľudia až tak nepodporovali (môj otec je zásadne proti a moja svokra tiež mala rôzne reči), ale ja som toto nikdy neriešila. Vidím, že je to dobré pre moje dieťa a môj muž ma absolútne podporuje v nosení. Takže hor sa do nosenia, deti vám to x krát odvďačia ;) "
"Pre výlučné nosenie som sa rozhodla preto, že to považujem za prirodzenú formu starostlivosti o dieťa. Že mi to príde normálne, praktické a prínosné pre mňa, aj pre dieťa, z pohľadu fyziologického aj psychologického. Mať svoje dieťa blízko seba, na svojom tele a poskytovať mu to, čo potrebuje, bez nejakých väčších ťažkostí a starostí, to mi príde proste ako normálna voľba. Vidím, ako svojim deťom nosením pomáham, aké pokojné a vnímavé sú, ako dobre spia, ako bezpečne sa cítia v šatke, či nosiči. Mám dve ruky voľné pre domácnosť, prácu, či staršieho syna. Môžem vždy slobodne ísť všade kde chcem, hlavne do prírody a na výlety. Nie som obmedzovaná žiadnymi prekážkami. Pri nosení sa dojčíme a pokračujeme proste bežným životom bez toho, aby sme museli riešiť potreby dieťaťa. O tie je v každom ohľade stále postarané. Keď boli synovia mladší, nosili sa nonstop. Mladší aj 12 a viac hodín denne. Po nočnom zobudení a rannej hygiene som si dieťa naviazala do šatky a vykonávala to, čo som potrebovala. Dávala som ho von zo šatky len vtedy, keď som ho šla prebaliť, či nadojčiť. Nikdy ma neobmedzoval. Častokrát som o ňom ani nevedela - dokázal v šatke prespať vkuse aj 6 hodín. Postupne, ako rástol, sa čas v šatke prirodzene skracoval. No stále sme ju používali ako dopravný prostriedok - na presuny, výlety a všetky činnosti vonku, a tiež na spanie. Všetky denné spánky mali obaja synovia v šatke, či nosiči - starší do 2 rokov a mladší bude mať o mesiac 2 roky, no stále spí cez deň len v šatke, či nosiči. Aj keď už samozrejme sám chodí a behá, aj vonku, tak stále používame šatku na presuny a na spanie cez deň. Častokrát to spájame dokopy, takže si užijeme všetci aj výlety či prechádzky, a aj syn sa vyspí. Možno to je pre niekoho nepredstaviteľné, no mne to príde normálne a neobmedzuje ma to, a ani moju rodinu. Nosenie je súčasť nášho bežného života, na ktorú nedáme dopustiť :) "
"Som vlastne taká opatrná a úzkostná mama. Všetko okolo starostlivosti o deti mi od detstva pripadalo veľmi zložité a bála som sa, ako to zvládnem. O tom, že si kúpim šatku a budem v nej bábätko nosiť, som bola rozhodnutá roky predtým, než som vôbec reálne plánovala mať deti. Kočík som z detstva mala zafixovaný ako niečo, s čím budem musieť žiadať cudzích ľudí o pomoc, napríklad pri cestovaní MHD. Keď som uvidela šatku, bolo to pre mňa okrem iného riešenie takýchto problémov. Že by to bolo príliš netradičné, alebo to dokonca mohlo byť nejak škodlivé, mi ani nenapadlo. S takými obavami som sa stretla až neskôr, keď som bábätko naozaj čakala a čítala som si o rôznych aspektoch starostlivosti o bábätká. Dočítala som sa ale aj to, že sú neopodstatnené. Kočík som dostala od kamarátky spolu s mnohými vecami po jej deťoch. Bol to klasický hlboký kočík. Šatku som si kúpila za 20 eur v bazáriku na internete. Keď sa bábätko narodilo, skúšali sme oboje. Rozdiel bol ten, že v kočíku mi plakalo vždy, ak som ho doň nedala spiace. S kočíkom som nevedela poriadne ani manipulovať, pripadal mi ťažkopádny. Bábätko v ňom bolo akosi ďaleko. Neviem vlastne, či kočík horšie znášal syn, alebo ja. Keď som si ho dala do šatky a vyšla von, bola som zrazu slobodná. Bábätko hneď pri mne, mohla som vnímať, ako mu je a bolo spokojné. Ja som mohla ísť hocikam. Neskôr som sa v šatke naučila dojčiť za pochodu, čo bolo vlastne veľmi jednoduché a mňa to už úplne oslobodilo. Kočík sme vlastne takmer nevyužívali a nakoniec sme športový ani nekúpili. Zistili sme, že sa zaobídeme bez neho. Šatiek a nosičov sme naopak nazbierali celkom veľkú, užitočnú a aj krásnu zbierku, ktorú sme používali vonku aj doma. Nosím nie len ja, ale aj manžel. Isteže, deti od istého veku (povedzme okolo roka) sa rady aj vo všeličom vozia. Stále hovorím, že ak príde moment, že budem mať pocit, že nám kočík treba, tak ho kúpime. Ale doteraz neprišiel. Syn Antonko už má dva roky a rád chodí aj po vlastných nohách. Ale zatiaľ skoro vždy mám so sebou aj nosič alebo ring sling, keby bolo treba."
--------------------------------------------------
Na záver už len spomeniem jeden citát z knihy Sirachovcovej, ktorý ma v súvislosti s dnešným príspevkom napadol: "Ak nakloníš svoj sluch, dostane sa ti poučenia, a keď budeš rád počúvať, zmúdrieš." (Sirachovec 6,34) Nakloňme teda k sebe navzájom sluch a učme sa od seba :) Veď z tejto múdrosti budú aj tak najviac profitovať naše deti ;)
Do nosenia priatelia :)
Pozn.: Veľmi pekné články o skúsenosti s (ne)výlučným nosením nájdete aj na blogu Gabiky Cabanovej - nosiacej mamičky, poradkyne nosenia a zakladateľky OZ Nosma:
Bez kočíka 1. časť TU
Bez kočíka 2. časť TU
Komentáre
Zverejnenie komentára