Obdobie vzdoru - Ako ho pri svojom dieťati zvládam ja? (Skúsenosti mamičiek)
Zo správ, ktoré som dostala po predchádzajúcom príspevku (nájdete ho TU) som nadobudla pocit, že niektoré veci je potrebné uviesť na správnu mieru :) Viaceré ste mi písali povzbudivé slová o tom, ako sme to s Matejom na tej vychádzke pekne zvládli. Na druhej strane som z nich vycítila smútok z toho, že Vám sa to tak nedarí. Keby som tvrdila, že to vždy končí tak, ako v tej popísanej situácii, klamala by som. Aj my máme dni, či chvíle, kedy to dopadne úplne inak...
Aby som to trochu "nadniesla", to, ako s Matejom niektoré vzdorovité momenty zvládame, ovplyvňuje veľa vecí :) Napríklad môj "psycho-fyzický" stav :) Krízové sú najmä tie dni, kedy začína môj hormonálny systém "šalieť" (áno, predmenštruačný syndróm "nanešťastie" funguje so železnou pravidelnosťou každý mesiac) a ja sa stávam pomaly ale isto "samovytáčacia". A keď do toho príde "deň blbec", nervný manžel z práce a do toho vstúpi Matejov vzdorovitý "amok", slušne povedané, výbuch sopky je na svete a ber sa z cesty kto môžeš! Verte mi, nevyzerá to veľmi romanticky :D
Na druhej strane ma to viedlo k položeniu si otázky, ako to vnímajú a zvládajú iné mamičky. Preto som niekoľko z nich oslovila, aby sa podelili so svojou skúsenosťou a popísali, ako to vyzeralo v období vzdoru u nich. Aké "stratégie" na jeho zvládanie používali? Čo im fungovalo a čo nie? A nakoniec, ako sa s tým samé vyrovnávali :) Tu sú ich odpovede :)
Maruška a Noemi (3 roky)
"Hmmm... Obdobie vzdoru u nás doma? Teóriu mám zmáknutú, už len to uviesť do praxe. A to je teda u mňa dosť ťažké a myslím si, že naše obdobie vzdoru veľmi nezvládam :( Avšak vidím, že to veľmi záleží od mojej "nálady". Alebo cyklu/hormónov? Niekedy nechápem ani samu seba, nieto ešte svoje dieťa :) Raz som neskutočne trpezlivá (a som na seba veľmi hrdá), inokedy vybuchnem na nejakej hlúposti. Mojou najhlavnejšou stratégiou je trpezlivosť, trpezlivosť a trpezlivosť. V poslednej dobe mi veľmi pomáha, keď naša Noemi vidí, že ju počúvam - tzn., že sa snažím zopakovať to, čo si želá. Keď sa na niečo nazlostí, pokojným hlasom poviem čo chce a následne jej vysvetlím, prečo to môže alebo nemôže. Niekde som o tom čítala, ani neviem kde. A funguje to! Moje dieťa zlosť prejde a záhadne spolupracuje :) Taktiež je dôležité zapájať ju do každodenných rutinných prác. Nezakazovať jej "nebezpečenstvá", len ju na ne upozorniť, aby sa poučila na vlastných chybách. Keďže sa Noemi prednedávnom narodila sestrička, snažím sa ju zapájať aj do starostlivosti o ňu a teším sa, keď ju mojká, stíska a bozkáva. Povzbudzujem ju v tom - veď bábätká sú ako z gumy :D Avšak v prvom rade sa modlím, aby jej Boh ukázal a naučil ju láske!"
Kamila a Terezka (2,5 roka)
"Na otázku, ako zvládnuť vzdor, nie je ľahká odpoveď. Čo zaberá jeden deň, nemusí druhý. Čo funguje na našu Terezku? Celkom dobre platí pokľaknutie ku "žgrevajúcej" slečne a pritúlenie. Len tak, bez slov. Prípadne sa opýtam, či sa chce potuľkať a poplakať si. Podľa situácie potom počúvam nárek v mojej náruči, alebo vysvetľujem prečo to, alebo ono. Následne sa pokúšam navrhnúť prijateľnú alternatívu pre obe strany. Samozrejme, nie vždy je to také ružové, ako by sa mohlo zdať. Zvyčajne nezvládam situáciu, ak máme "pozorovateľov" z rodiny. Tá očakáva nejaký štandard a v kombinácii s mojou nie vždy vzťahovou náladou a maximálne vzdorujúcim dieťaťom vzniká konflikt. Ja začínam dvíhať hlas, vyhrážať sa kade čím, k tomu sa pridá dobre mienená rodičovská rada a čuduj sa svete, dieťa je úplne vytočené, hádže sa o zem a podobne. Vtedy zaberie buď ísť na minútku do inej miestnosti a "vyvetrať" si hlavu, alebo Terezka aj sama príde, že sa chce potuľkať, alebo "nacucnúť" (pozn. dojčiť) - dostane rozum skôr ako ja. Hlavne pri dojčení sa obe upokojíme a vieme fungovať ďalej. Keď už prejde stav "zatemnenia mysle", pýtam sa samej seba, prečo moja reakcia od začiatku nebola rešpektujúca. A dávam si predsavzatie, že nabudúce to zvládnem bez nervov :) "
Majka so Zuzkou (3,5 roka) a Jurkom (1,5 roka)
"Manžel to výstižne zhrnul - trpezlivosť. Máme dcérku, ktorá je s prvým veľkým vzdorom "za vodou", a syna, ktorý s ním začína. Môžeme byť neviem ako sčítaní v tejto oblasti, ale na toto sa nedá 100% pripraviť. Nikdy sme si nemysleli, že hádzanie sa o zem, trieskanie hlavou, kopanie do dverí, sprevádzané jačaním, budú robiť naše deti. Zo dňa na deň sme si na takéto dieťa museli zvyknúť. Spúšťačom bol príchod nového súrodenca. Obom sme museli plniť emocionálne nádoby rovnako každý deň. Veľmi sa nám osvedčila rada so staršou tráviť každý deň aspoň pol hodiny - hodinu len my dve. Získala uistenie, že je pre nás rovnako dôležitá. A okrem uspokojenia to nás dve aj veľmi zblížilo. To obdobie v trvaní roka sme sa museli naučiť, že aj deti majú svoje potreby, ktoré máme vnímať, nie len tie naše. Že pravidlá musia byť, a že práve my, dospelí, nemáme strácať nervy. Na Zuzku neplatili odporúčané rady držania v objatí a mojkania - to mala ešte väčšie "hysáky" a záchvaty. Museli sme ju nechať tak, hoc to bolo vonku na ulici, a nerobiť jej "publikum". To zaberalo a intervaly sa skracovali. Aj keď sme si vyslúžili divnú povesť u sesedov :D Jurko je iný. Ide na to vreskom, ale už vieme byť "tvrdí" a nepopustiť. Paradoxne, uňho platí len mojkať a stískať - upokojí sa. Obaja sú veľmi rozdielni, no každému treba dať najavo, že aj keď sa nám také správanie nepáči, milujeme ich a budeme pri nich stáť."
Lenka a Dorotka (2 roky a 8 mesiacov)
U nás obdobie vzdoru nastalo krátko po roku - začala nám dávať najavo, že je samostatná jednotka a nebude skákať, ako my budeme pískať :) Najprv sa to prejavovalo pri obliekaní. To sa dalo ľahko vyriešiť tým, že som jej dala na výber dve možnosti. Vyberala si síce dlhšie, ale vybrala si a bola spokojná. Neskôr však začala "kalvária", a to nie len v obliekaní, ale aj nasadaní do autosedačky. Pár návštev sme zrušili, keďže sme nemali dostatok nervov ju obliecť, či dostať do auta, keď si zaumienila, že radšej pôjde na ihrisko :D Boli sme v časovom strese a v tom momente vzdorovité dieťa je to najhoršie, čo môže byť. Ono vycíti, že "má navrch". Vy ste časovo tlačení, tlačíte na dieťa a ono nepopustí - konflikt je na svete. Po krátkom čase som zistila, že to bolo hlavne komunikáciou. Jednoducho chcela mať pocit spolupatričnosti. Chcela byť rovnocennou súčasťou našej domácnosti. Nie len niečím, čo treba presunúť, prebaliť, obliecť a pod. Tak sme ju začali vsúvať aj do našich starostí - oznámili sme jej kde ideme, prečo, že sa nám možno veľmi nechce, ale vysvetlili sme jej dôvody. A kupodivu zareagovala chápavo a tak sme pokračovali ďalej. Tie záchvaty kriku sa opakovali čoraz menej. No okolo dvoch rokov nastalo obdobie, kedy som sa tak snažila vyhnúť konfliktom, že Dorotka dostala záchvat zúrivosti. Ten trval aj hodinu v kuse, čo bolo pre mňa neúnosné a vyčerpávajúce aj pre ňu. Vtedy som sa dozvedela, že dieťa si potrebuje z času na čas trošku poplakať, vydať tú energiu. Bola síce kľudná, ale raz za týždeň - dva vybuchla ako nahromadená sopka. Tak som sa konfliktom prestala vyhýbať. Keď má chuť trošku si poplakať, nastavím jej rameno, poplače si, utrie slzičku a o chvíľku povie: "Maminka, už som kľudná, môžme sa ďalej hrať" :) Pochopenie a uznanie pocitov u nás zaberá jednoznačne :) Boli pokusy aj o "nadvládu" z tatinkovej strany, ale víťazom sa jednoznačne stala Dorotka. Aj on pochopil, že záchvaty nie sú schválne, ale že je to vypudenie nahromadenej energie, ktorá musí ísť von. Keď má Dorotka zlý deň a nič nie je dobré, vidím, že bilancuje na hrane. Vtedy príde k tatinkovi a povie: "Som unavená, chcem si poplakať." Vie, že ju nečaká krik, ale tatinkova otvorená náruč."
Marcelka a Johanka (3 roky)
"Moja predstava pokojného a vzájomne rešpetujúceho sa vzťahu medzi mnou a mojou dcérou sa rozplynula práve pri prvom období vzdoru. To nastalo okolo jej prvých narodenín. Potom sa tie obdobia začali opakovať častejšie, či menej často, o to však s vyššou intenzitou. Snažila som sa to riešiť pokojnou komunikáciou, partnerským prístupom, alebo dohodou. Zo začiatku nám to aj chvíľu fungovalo, potom sa to dlhé obdobie nedarilo, ale teraz nám to funguje opäť. Johanka má úžasnú vytrvalosť, výrečnosť a silný hlas. Ak si niečo zaumieni, ide za tým "hlava-nehlava". Občas som sa pri jej "trucoch" cítila bezmocná už len tým, že ma paralyzovala hlukom a "mantrickým" opakovaním svojich požiadaviek. Boli dni aj týždne, kedy sme mali na dennom poriadku aspoň 2 výbuchy emócií z jej strany a veru, vtedy som bola z toho dosť vyčerpaná. Doslova testovala moje hranice, kedy som sa od pokojnej komunikácie a dohôd uchýlila k vrieskaniu a vyhrážkam. Veru, pár krát dostala aj po zadku, pričom som predtým nečakala, že tak ľahko k tomu pristúpim, keďže to bolo spojené s veľmi zlými emóciami aj z mojej strany. Skoro som však zistila, že to nemá u môjho dieťaťa odozvu - stále bolo výbojnejšie a výbojnejšie. Keďže v najhorších chvíľach nepomáhalo ani pokojné, či nepokojné opakovanie našich návrhov na vyriešenie situácie, s manželom sme vymysleli "stop moment" - na niekoľko sekúnd (nikdy sme to nevydržali dlhšie) sme ju odniesli do našej predsiene, kde sa mala upokojiť. Bolo to dosť nešťastné riešenie, takto separovať dieťa s emocionálnym zmätkom v sebe a čakať, že sa osamote upokojí (vtedy mala 33 mesiacov). Reálne sme to využili asi 3x a potom sme to pár krát pripomenuli ako varovanie. Separovanie samo o sebe síce nepomohlo, ale ako varovanie je to účinné doteraz a dokáže Johanku na chvíľu zastaviť a utíšiť, aby dokázal vzniknúť aspoň nejaký priestor na debatu. Čo však moje dieťa v rozbúrenom mori emócií dokáže najviac upokojiť, je mamkino mliečko :) Niekedy jej stačí pár "cucov" a dokáže sa uvoľniť, opísať situáciu, prečo sa hnevá, dať návrhy na riešenie problému. A počkať - to je to najťažšie, prečo sa zvykne hnevať. Teda, že v jej "rýchlom" živote nemá čas na čakanie. Samozrejme, niekedy sa rozhnevá, lebo jej na počkanie nechcem/nemôžem dať prsník a vtedy teda mliečko od mamy nezaberá, lebo ho dostane neskôr, nie ako riešenie situácie. Teraz, ako oslávila svoje tretie narodeniny mám pocit, že sa s ňou konflikty dajú riešiť naozaj pokojne a rozumne. Vie už aj počkať, aj si sama pre seba povie vysvetlenie situácie a čo očakáva. Myslím, že konečne pochopila, že my ako rodičia s ňou nemáme potrebu bojovať a že na väčšine vecí sa dá s nami dohodnúť. Vie nám dôverovať v tom, čo jej povieme. Počas obdobia jej vzdoru som sa naučila, že únava alebo hlad na jej alebo mojej strane riešenie situácie zhoršujú. Že nuda je nepriateľ malých detí, lebo potom nevedia čo so sebou. Že obdobie vzdoru je len obdobie a raz skončí :) Že dieťa potrebuje hranice a dodržanie slova, lebo potom sa cíti neisto. Že tresty nikam nevedú a nič neriešia. A že dieťa sa raz naučí spracovávať svoje emócie tak, ako dospelý, a už nebude pri tom potrebovať našu pomoc :) "
Musím povedať, že zakaždým, keď dám iným mamičkám priestor na zdieľanie sa so svojimi skúsenosťami, vždy ma to veľmi obohatí a inšpiruje. Ani teraz to nie je inak :) Pri čítaní a prepisovaní ich textov som si uvedomila dve veci - (1) je potrebné poznať SVOJE dieťa a (2) že práve komunikácia a rozprávanie sa s dieťaťom je mojou veľmi slabou stránkou. Mnoho krát Matejovi nevysvetľujem. Vôbec. Len ho postavím pred hotovú vec, bez slov - že je to proste tak a on v tom zmysel vidieť nepotrebuje. Stačí, že ja ho mám v hlave. (Uvedomila som si, že aj to je jeden z dôvodov, prečo Mateja nosím ešte aj teraz, keď má viac ako 2 roky. Jednoducho ho zapnem do nosiča, zaviažem do šatky a ideme kam potrebujem. On už potom nemá inú možnosť, ako to akceptovať.)
Keď som sa zamýšľala nad tým, prečo to tak je, uvedomila som si, že aj ja niektoré veci tak beriem - aj keď im momentálne nerozumiem, viem, že je potrebné ich urobiť alebo prijať. Vysvetlenie "prečo" môže počkať a možno je to pre mňa niekedy aj "zaťažujúce" - nechcem alebo neviem to počúvať. Preto to beriem ako fakt a hotovo - je to pre mňa jednoduchšie :) Ale evidentne sa Matej s mojím postojom nestotožňuje :D A preto na posledných pár vychádzkach, keď opäť začal svoj "bojkot", som k nemu pristúpila, povedala mu, že rozumiem, čo by chcel, ale momentálne to nie je možné lebo... Viete čo sa stalo? Pomraučal, pošomral, ale išiel :D Bez nejakého veľkého výbuchu, či scény :)
Neviem, či nám to bude fungovať aj naďalej :) Možno budú dni, kedy áno a dni, kedy nie. Ale jedno viem, že moje dieťa ma už dnes veľa učí. Najmä to, aby som sa pozerala na veci z iného uhla pohľadu. Že predo mnou je cesta, na ktorej môžem aj padnúť. Avšak v knihe proroka Izaiáša nám všetkým Boh sľubuje: "Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilňujem ťa, ba pomáham ti, držím ťa svojou spásnou pravicou." (Izaiáš 41,10). Preto môžem každé ráno vstať s tým, že začnem odznova a pokúsim sa robiť veci lepšie, ako predtým. S vedomím, že to bude chcieť veľa námahy z mojej strany, ale "všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje." (Filipanom 4,13). Bohu vďaka, že Matej je v tom všetkom tak slobodný, že mu stačí chvíľa a v tej svojej detskej bezpodmienečnej láske mi odpustí všetko, čo som porobila. Dal by Boh, aby som aj ja takú lásku v srdci stále mala.
Preto pri zvládaní obdobia vzdoru u vášho dieťaťa vám prajem najmä veľa lásky - k nemu, ale aj k sebe. Otvorené a prijímajúce srdce pre jeho, ale aj svoje slabosti. A odpustenie - jemu, ale najmä sebe. Lebo práve skrze to sa posúvame ďalej ;)
Do nosenia priatelia.
Na druhej strane ma to viedlo k položeniu si otázky, ako to vnímajú a zvládajú iné mamičky. Preto som niekoľko z nich oslovila, aby sa podelili so svojou skúsenosťou a popísali, ako to vyzeralo v období vzdoru u nich. Aké "stratégie" na jeho zvládanie používali? Čo im fungovalo a čo nie? A nakoniec, ako sa s tým samé vyrovnávali :) Tu sú ich odpovede :)
"Hmmm... Obdobie vzdoru u nás doma? Teóriu mám zmáknutú, už len to uviesť do praxe. A to je teda u mňa dosť ťažké a myslím si, že naše obdobie vzdoru veľmi nezvládam :( Avšak vidím, že to veľmi záleží od mojej "nálady". Alebo cyklu/hormónov? Niekedy nechápem ani samu seba, nieto ešte svoje dieťa :) Raz som neskutočne trpezlivá (a som na seba veľmi hrdá), inokedy vybuchnem na nejakej hlúposti. Mojou najhlavnejšou stratégiou je trpezlivosť, trpezlivosť a trpezlivosť. V poslednej dobe mi veľmi pomáha, keď naša Noemi vidí, že ju počúvam - tzn., že sa snažím zopakovať to, čo si želá. Keď sa na niečo nazlostí, pokojným hlasom poviem čo chce a následne jej vysvetlím, prečo to môže alebo nemôže. Niekde som o tom čítala, ani neviem kde. A funguje to! Moje dieťa zlosť prejde a záhadne spolupracuje :) Taktiež je dôležité zapájať ju do každodenných rutinných prác. Nezakazovať jej "nebezpečenstvá", len ju na ne upozorniť, aby sa poučila na vlastných chybách. Keďže sa Noemi prednedávnom narodila sestrička, snažím sa ju zapájať aj do starostlivosti o ňu a teším sa, keď ju mojká, stíska a bozkáva. Povzbudzujem ju v tom - veď bábätká sú ako z gumy :D Avšak v prvom rade sa modlím, aby jej Boh ukázal a naučil ju láske!"
"Na otázku, ako zvládnuť vzdor, nie je ľahká odpoveď. Čo zaberá jeden deň, nemusí druhý. Čo funguje na našu Terezku? Celkom dobre platí pokľaknutie ku "žgrevajúcej" slečne a pritúlenie. Len tak, bez slov. Prípadne sa opýtam, či sa chce potuľkať a poplakať si. Podľa situácie potom počúvam nárek v mojej náruči, alebo vysvetľujem prečo to, alebo ono. Následne sa pokúšam navrhnúť prijateľnú alternatívu pre obe strany. Samozrejme, nie vždy je to také ružové, ako by sa mohlo zdať. Zvyčajne nezvládam situáciu, ak máme "pozorovateľov" z rodiny. Tá očakáva nejaký štandard a v kombinácii s mojou nie vždy vzťahovou náladou a maximálne vzdorujúcim dieťaťom vzniká konflikt. Ja začínam dvíhať hlas, vyhrážať sa kade čím, k tomu sa pridá dobre mienená rodičovská rada a čuduj sa svete, dieťa je úplne vytočené, hádže sa o zem a podobne. Vtedy zaberie buď ísť na minútku do inej miestnosti a "vyvetrať" si hlavu, alebo Terezka aj sama príde, že sa chce potuľkať, alebo "nacucnúť" (pozn. dojčiť) - dostane rozum skôr ako ja. Hlavne pri dojčení sa obe upokojíme a vieme fungovať ďalej. Keď už prejde stav "zatemnenia mysle", pýtam sa samej seba, prečo moja reakcia od začiatku nebola rešpektujúca. A dávam si predsavzatie, že nabudúce to zvládnem bez nervov :) "
"Manžel to výstižne zhrnul - trpezlivosť. Máme dcérku, ktorá je s prvým veľkým vzdorom "za vodou", a syna, ktorý s ním začína. Môžeme byť neviem ako sčítaní v tejto oblasti, ale na toto sa nedá 100% pripraviť. Nikdy sme si nemysleli, že hádzanie sa o zem, trieskanie hlavou, kopanie do dverí, sprevádzané jačaním, budú robiť naše deti. Zo dňa na deň sme si na takéto dieťa museli zvyknúť. Spúšťačom bol príchod nového súrodenca. Obom sme museli plniť emocionálne nádoby rovnako každý deň. Veľmi sa nám osvedčila rada so staršou tráviť každý deň aspoň pol hodiny - hodinu len my dve. Získala uistenie, že je pre nás rovnako dôležitá. A okrem uspokojenia to nás dve aj veľmi zblížilo. To obdobie v trvaní roka sme sa museli naučiť, že aj deti majú svoje potreby, ktoré máme vnímať, nie len tie naše. Že pravidlá musia byť, a že práve my, dospelí, nemáme strácať nervy. Na Zuzku neplatili odporúčané rady držania v objatí a mojkania - to mala ešte väčšie "hysáky" a záchvaty. Museli sme ju nechať tak, hoc to bolo vonku na ulici, a nerobiť jej "publikum". To zaberalo a intervaly sa skracovali. Aj keď sme si vyslúžili divnú povesť u sesedov :D Jurko je iný. Ide na to vreskom, ale už vieme byť "tvrdí" a nepopustiť. Paradoxne, uňho platí len mojkať a stískať - upokojí sa. Obaja sú veľmi rozdielni, no každému treba dať najavo, že aj keď sa nám také správanie nepáči, milujeme ich a budeme pri nich stáť."
U nás obdobie vzdoru nastalo krátko po roku - začala nám dávať najavo, že je samostatná jednotka a nebude skákať, ako my budeme pískať :) Najprv sa to prejavovalo pri obliekaní. To sa dalo ľahko vyriešiť tým, že som jej dala na výber dve možnosti. Vyberala si síce dlhšie, ale vybrala si a bola spokojná. Neskôr však začala "kalvária", a to nie len v obliekaní, ale aj nasadaní do autosedačky. Pár návštev sme zrušili, keďže sme nemali dostatok nervov ju obliecť, či dostať do auta, keď si zaumienila, že radšej pôjde na ihrisko :D Boli sme v časovom strese a v tom momente vzdorovité dieťa je to najhoršie, čo môže byť. Ono vycíti, že "má navrch". Vy ste časovo tlačení, tlačíte na dieťa a ono nepopustí - konflikt je na svete. Po krátkom čase som zistila, že to bolo hlavne komunikáciou. Jednoducho chcela mať pocit spolupatričnosti. Chcela byť rovnocennou súčasťou našej domácnosti. Nie len niečím, čo treba presunúť, prebaliť, obliecť a pod. Tak sme ju začali vsúvať aj do našich starostí - oznámili sme jej kde ideme, prečo, že sa nám možno veľmi nechce, ale vysvetlili sme jej dôvody. A kupodivu zareagovala chápavo a tak sme pokračovali ďalej. Tie záchvaty kriku sa opakovali čoraz menej. No okolo dvoch rokov nastalo obdobie, kedy som sa tak snažila vyhnúť konfliktom, že Dorotka dostala záchvat zúrivosti. Ten trval aj hodinu v kuse, čo bolo pre mňa neúnosné a vyčerpávajúce aj pre ňu. Vtedy som sa dozvedela, že dieťa si potrebuje z času na čas trošku poplakať, vydať tú energiu. Bola síce kľudná, ale raz za týždeň - dva vybuchla ako nahromadená sopka. Tak som sa konfliktom prestala vyhýbať. Keď má chuť trošku si poplakať, nastavím jej rameno, poplače si, utrie slzičku a o chvíľku povie: "Maminka, už som kľudná, môžme sa ďalej hrať" :) Pochopenie a uznanie pocitov u nás zaberá jednoznačne :) Boli pokusy aj o "nadvládu" z tatinkovej strany, ale víťazom sa jednoznačne stala Dorotka. Aj on pochopil, že záchvaty nie sú schválne, ale že je to vypudenie nahromadenej energie, ktorá musí ísť von. Keď má Dorotka zlý deň a nič nie je dobré, vidím, že bilancuje na hrane. Vtedy príde k tatinkovi a povie: "Som unavená, chcem si poplakať." Vie, že ju nečaká krik, ale tatinkova otvorená náruč."
"Moja predstava pokojného a vzájomne rešpetujúceho sa vzťahu medzi mnou a mojou dcérou sa rozplynula práve pri prvom období vzdoru. To nastalo okolo jej prvých narodenín. Potom sa tie obdobia začali opakovať častejšie, či menej často, o to však s vyššou intenzitou. Snažila som sa to riešiť pokojnou komunikáciou, partnerským prístupom, alebo dohodou. Zo začiatku nám to aj chvíľu fungovalo, potom sa to dlhé obdobie nedarilo, ale teraz nám to funguje opäť. Johanka má úžasnú vytrvalosť, výrečnosť a silný hlas. Ak si niečo zaumieni, ide za tým "hlava-nehlava". Občas som sa pri jej "trucoch" cítila bezmocná už len tým, že ma paralyzovala hlukom a "mantrickým" opakovaním svojich požiadaviek. Boli dni aj týždne, kedy sme mali na dennom poriadku aspoň 2 výbuchy emócií z jej strany a veru, vtedy som bola z toho dosť vyčerpaná. Doslova testovala moje hranice, kedy som sa od pokojnej komunikácie a dohôd uchýlila k vrieskaniu a vyhrážkam. Veru, pár krát dostala aj po zadku, pričom som predtým nečakala, že tak ľahko k tomu pristúpim, keďže to bolo spojené s veľmi zlými emóciami aj z mojej strany. Skoro som však zistila, že to nemá u môjho dieťaťa odozvu - stále bolo výbojnejšie a výbojnejšie. Keďže v najhorších chvíľach nepomáhalo ani pokojné, či nepokojné opakovanie našich návrhov na vyriešenie situácie, s manželom sme vymysleli "stop moment" - na niekoľko sekúnd (nikdy sme to nevydržali dlhšie) sme ju odniesli do našej predsiene, kde sa mala upokojiť. Bolo to dosť nešťastné riešenie, takto separovať dieťa s emocionálnym zmätkom v sebe a čakať, že sa osamote upokojí (vtedy mala 33 mesiacov). Reálne sme to využili asi 3x a potom sme to pár krát pripomenuli ako varovanie. Separovanie samo o sebe síce nepomohlo, ale ako varovanie je to účinné doteraz a dokáže Johanku na chvíľu zastaviť a utíšiť, aby dokázal vzniknúť aspoň nejaký priestor na debatu. Čo však moje dieťa v rozbúrenom mori emócií dokáže najviac upokojiť, je mamkino mliečko :) Niekedy jej stačí pár "cucov" a dokáže sa uvoľniť, opísať situáciu, prečo sa hnevá, dať návrhy na riešenie problému. A počkať - to je to najťažšie, prečo sa zvykne hnevať. Teda, že v jej "rýchlom" živote nemá čas na čakanie. Samozrejme, niekedy sa rozhnevá, lebo jej na počkanie nechcem/nemôžem dať prsník a vtedy teda mliečko od mamy nezaberá, lebo ho dostane neskôr, nie ako riešenie situácie. Teraz, ako oslávila svoje tretie narodeniny mám pocit, že sa s ňou konflikty dajú riešiť naozaj pokojne a rozumne. Vie už aj počkať, aj si sama pre seba povie vysvetlenie situácie a čo očakáva. Myslím, že konečne pochopila, že my ako rodičia s ňou nemáme potrebu bojovať a že na väčšine vecí sa dá s nami dohodnúť. Vie nám dôverovať v tom, čo jej povieme. Počas obdobia jej vzdoru som sa naučila, že únava alebo hlad na jej alebo mojej strane riešenie situácie zhoršujú. Že nuda je nepriateľ malých detí, lebo potom nevedia čo so sebou. Že obdobie vzdoru je len obdobie a raz skončí :) Že dieťa potrebuje hranice a dodržanie slova, lebo potom sa cíti neisto. Že tresty nikam nevedú a nič neriešia. A že dieťa sa raz naučí spracovávať svoje emócie tak, ako dospelý, a už nebude pri tom potrebovať našu pomoc :) "
----------------------------------------
Musím povedať, že zakaždým, keď dám iným mamičkám priestor na zdieľanie sa so svojimi skúsenosťami, vždy ma to veľmi obohatí a inšpiruje. Ani teraz to nie je inak :) Pri čítaní a prepisovaní ich textov som si uvedomila dve veci - (1) je potrebné poznať SVOJE dieťa a (2) že práve komunikácia a rozprávanie sa s dieťaťom je mojou veľmi slabou stránkou. Mnoho krát Matejovi nevysvetľujem. Vôbec. Len ho postavím pred hotovú vec, bez slov - že je to proste tak a on v tom zmysel vidieť nepotrebuje. Stačí, že ja ho mám v hlave. (Uvedomila som si, že aj to je jeden z dôvodov, prečo Mateja nosím ešte aj teraz, keď má viac ako 2 roky. Jednoducho ho zapnem do nosiča, zaviažem do šatky a ideme kam potrebujem. On už potom nemá inú možnosť, ako to akceptovať.)
Keď som sa zamýšľala nad tým, prečo to tak je, uvedomila som si, že aj ja niektoré veci tak beriem - aj keď im momentálne nerozumiem, viem, že je potrebné ich urobiť alebo prijať. Vysvetlenie "prečo" môže počkať a možno je to pre mňa niekedy aj "zaťažujúce" - nechcem alebo neviem to počúvať. Preto to beriem ako fakt a hotovo - je to pre mňa jednoduchšie :) Ale evidentne sa Matej s mojím postojom nestotožňuje :D A preto na posledných pár vychádzkach, keď opäť začal svoj "bojkot", som k nemu pristúpila, povedala mu, že rozumiem, čo by chcel, ale momentálne to nie je možné lebo... Viete čo sa stalo? Pomraučal, pošomral, ale išiel :D Bez nejakého veľkého výbuchu, či scény :)
Neviem, či nám to bude fungovať aj naďalej :) Možno budú dni, kedy áno a dni, kedy nie. Ale jedno viem, že moje dieťa ma už dnes veľa učí. Najmä to, aby som sa pozerala na veci z iného uhla pohľadu. Že predo mnou je cesta, na ktorej môžem aj padnúť. Avšak v knihe proroka Izaiáša nám všetkým Boh sľubuje: "Neboj sa, veď som s tebou ja, neobzeraj sa, veď ja som tvoj Boh, posilňujem ťa, ba pomáham ti, držím ťa svojou spásnou pravicou." (Izaiáš 41,10). Preto môžem každé ráno vstať s tým, že začnem odznova a pokúsim sa robiť veci lepšie, ako predtým. S vedomím, že to bude chcieť veľa námahy z mojej strany, ale "všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje." (Filipanom 4,13). Bohu vďaka, že Matej je v tom všetkom tak slobodný, že mu stačí chvíľa a v tej svojej detskej bezpodmienečnej láske mi odpustí všetko, čo som porobila. Dal by Boh, aby som aj ja takú lásku v srdci stále mala.
Preto pri zvládaní obdobia vzdoru u vášho dieťaťa vám prajem najmä veľa lásky - k nemu, ale aj k sebe. Otvorené a prijímajúce srdce pre jeho, ale aj svoje slabosti. A odpustenie - jemu, ale najmä sebe. Lebo práve skrze to sa posúvame ďalej ;)
Do nosenia priatelia.
Komentáre
Zverejnenie komentára