"A prijal k sebe svoju manželku..." (Matúš 1,24)

Minulý rok som vianočný príspevok venovala Panne Márii :) Tento rok som sa rozhodla obrátiť svoju (aj Vašu) pozornosť na niekoho, kto stál vedľa nej, aj keď vzhľadom na okolnosti vôbec nemusel. Myslím si, že jednoducho chcel a to ho podľa mňa robí veľkým - srdcom, aj odvahou za to, že to všetko ustál. S Bohom :) O kom hovorím? O sv. Jozefovi, manželovi Márie :)

Kto to bol? Aký bol? Biblia o ňom nehovorí veľa. Aj zobrazenia (najmä tie vianočné) sú také, že je skôr v tieni. Musím sa priznať, že aj ja som ho mnohé roky takto vnímala - ako nevideného, niekde na boku, muža bez tváre, raz starec, inokedy muž v stredných rokoch, ktorý sa v celej tej situácii akoby nechtiac vyskytol a je do počtu. Avšak časom som zistila, že to až taká pravda nebola...

Jozef toho veľa nenahovoril (v Biblii je len opis jeho uvažovania a konania bez priamej reči), ale jeho skutky hovorili za všetko. Bol muž činu. Urobil množstvo rozhodnutí, nad ktorými keď sa zamyslíme, nám vyrazia dych :) Prijal ženu, ktorá už počas ich zasnúbenia nosila pod srdcom "cudzie" dieťa a ktorého pôvod a počatie - no čo si budeme hovoriť - sa veľmi ťažko vysvetľujú :) Musel sa vysporiadať s tým, že neustále boli v ohrození života a presúvali sa veľké vzdialenosti - počas Máriinho tehotenstva, aj po narodení Ježiša. A to, že nemali k dispozícii auto s klimatizáciou a "milión" možností dôstojného ubytovania na každom kroku, nemusím pripomínať :) Pravdepodobne si "odslúžil" aj domáci pôrod, čo v maštaľných podmienkach je čo povedať. A v čase, keď sa im 12 ročný Ježiš stratil v dave, zachoval chladnú hlavu a šiel ho spolu s Máriou hľadať - bez obviňovania, výčitiek, či hádok. Po celý čas svoju rodinu chránil a viedol - bol jej hlavou.

Mal pochybnosti? Myslím si, že áno :) Ale Boh ho v nich nenechal. Dokoncal ho poveroval náročnými úlohami:

• "Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je zo Svätého Ducha. Porodí syna a dáš mu meno Ježiš." (Matúš 1,20 - 21) A on, prijal svoju manželku... (Matúš 1,24)
• "Vstaň, vezmi dieťa a jeho matku, uteč do Egypta a zostaň tam, kým ti nepoviem, lebo Herodes bude hľadať dieťa, aby ho zmárnil." (Matúš 2,15) On vstal, vzal dieťa a jeho matku a odišiel do Egypta... (Matúš 2,14)
• "Vstaň, vezmi so sebou dieťa a jeho matku a choď do Izraelskej krajiny. Tí, čo striehli na život dieťaťa, pomreli." (Matúš 2,20) A on vstal, vzal dieťa i jeho matku a usadil sa v meste, ktoré sa volá Nazaret, aby sa splnilo, čo predpovedali proroci: Budú ho volať Nazaretský... (Matúš 2,21 - 23)

Všimnite si - aj keď bola Mária tou "hlavnou", starostlivosť o rodinu a jej vedenie Boh zveril Jozefovi. Mňa osobne veľmi oslovilo, že ho poveril aj tým, aby dal Ježišovi meno :) V tejto súvislosti ma tak úsmevne napadlo, koľko sa zvyknú tehotné mamičky naťahovať so svojimi mužmi o výber mena s argumentom: "Ja si odrodím, prežijem tie bolesti a preto ja mám na to právo!" :D A pritom to má  úžasnú váhu, ak túto úlohu prevezme práve otec :) (píšem z vlastnej skúsenosti ;) ).

Zobrazenia sv. Jozefa; zdroj: internet

Jozef... Muž, ktorý dával ochranu a náruč tým, ktorých miloval... Muž, ktorý sa nebál robiť rozhodnutia, aj tie na pohľad nemožné... Muž, ktorý bol spravodlivý a hlbokej viery, oddaný Bohu... Muž, ktorý urobil všetko pre to, aby pravé svetlo (Ježiš), ktoré osvecuje každého človeka, mohlo prísť na svet... A len on sám vie, koľko sebazaprenia, premáhania a obiet ho to stálo. Žiadny muž v tieni... A už vôbec nie na okraji.

Koľkí z vás, muži, máte v sebe srdce Jozefa - odvážne, rozhodné, plné lásky a často vlastného sebazaprenia pre dobro svojej rodiny? :) 

A vy, ženy, viete, že máte takýto "poklad" doma? :D 

Ja verím, že tak, ako Boh vybral Jozefa pre Máriu, tak vybral aj tých našich mužov pre nás :) Áno, áno milé dámy :) Muž stojaci po vašom boku je pokladom od Boha, ktorý ste dostali :) Jemu zveril úlohu viesť a ochraňovať vás, aj vaše deti. Je povolaný robiť vážne rozhodnutia a nie vždy ľahké. Môže sa stať, že sa vám nebudú páčiť a možno sa vo svojom srdci budete voči nim aj búriť. Myslím, že ani Jozefove rozhodnutia Máriu vždy nenadchli, ale v dôvere a láske sa poddala, čo v konečnom dôsledku prinieslo pre ich rodinu veľké požehnanie. Aj preto mám pre vás tieto Vianoce takú malú výzvu :) Skúste svojim mužom počas týchto sviatkov dôverovať a byť poddajnými :) Keď prídu s nejakým návrhom či rozhodnutím, pre vás nepochopiteľným a možno aj ťažko prijateľným, nezasahujte do toho. Nehádajte sa, neprotestujte, nebojujte proti nim - váš muž nie je váš nepriateľ. Práve naopak, je vašim spojencom. Preto ho s láskou prijmite a poddajte sa jeho rozhodnutiu. Určite to prinesie veľa "dobrého ovocia" a požehnania pre vás, aj vašu rodinu ;) Ak sa budete chcieť so mnou podeliť, ako to dopadlo, napíšte mi :) Rada si to prečítam ;)

Na záver by som sa chcela podeliť s jednou myšlienkou, ktorá mi chodí po rozume v posledné dni. Niekedy chceme (a ideme s tým aj do vzťahu), že toho nášho partnera zmeníme. Aby bol .... (doplňte si sami :) ). A tak mu kladieme podmienky: Chcem aby si robil... Správal sa tak, ako... Hovoril... Robil veci tak a tak... Ale často sme frustrovaní z toho, že on to neplní - že sa kvôli nám "nemení". Práve naopak - je "horší", bojuje proti tomu a nerobí veci podľa našich predstáv... Pravdou je, že to touto cestou ani robiť nebude - nie slobodne, z vlastného rozhodnutia. Ale Ježiš nám dal svojim príkladom vo vzťahoch na to odpoveď - srdce človeka premieňa láska, bezpodmienečná. A jeho prijatie so všetkým, dobrým aj "zlým". Veď JEŽIŠ AJ TEBA MILUJE BEZ PODMIENOK A PRIJÍMA ŤA S TÝM, ČO K TEBE PATRÍ! Nech urobíš čokoľvek! Sám ti sľubuje: "Aj keby sa vrchy pohli a kopce otriasali, moja láska sa od teba nepohne!" (Izaiáš 54,10) "Hľa, do dlaní som si ťa vryl a vo svojej láske som sa zmiloval nad tebou!" (Izaiáš 49,16; 60,10) Keď to teda od neho dostávame, dávajme to aj ďalej. Nech je tých premenených sŕdc čím ďalej, tým viac ;)

Prajem vám nádherné, radostné a požehnané Vianoce :)



Do nosenia priatelia ;)