Žaneta Lechová: "Super" vs. "Súper" - rozdiel iba v dĺžke

Som mamou. Teda učím sa ňou byť už niečo cez 4 roky. Je to neustály školiaci proces. A o tom, či som ho ako mama zvládla dobre, sa dozviem možno až vtedy, keď sa z mojich synov stanú otcovia :-) Niekedy mi to rodičovstvo ide lepšie, niekedy horšie. Moje deti ma učia zlepšovať sa každý deň. Je pravda, že z niektorých disciplín som ešte stále v skupine "začiatočník", ale nevzdávam to - a dúfam, že ani moje deti :-) Nie som expertka na vzťahovú výchovu, montessori pedagogiku, zdravé biopotraviny ani domácu kozmetiku... Len viem, že deti sa dajú vychovávať aj inak, než som to zažila na vlastnej koži. Verím v svoje materské schopnosti (aj keď o nich občas moje okolie pochybuje), počúvam svoj rozum, srdce a deti (na poradí až tak nezáleží :-) ). Snažím sa robiť pre svojich synov všetko s najlepším úmyslom a tak dobre, ako sa mi v danej chvíli darí. Materstvo je pre mňa aj o prekonávaní vlastných predstáv. Tak napríklad predstava o ihrisku!

Moja predstava: "Super"

Pomáham na preliezke, točím kolotoč striedajúc strany, hojdám dostatočne rýchlo a vysoko, tlieskam za perfektný zjazd zo šmýkačky, sedím s bosými nohami v pieskovisku a od tohto leta aj staviam perfektné hrady... (Hurá, syn objavil pieskoviská! Niežeby doteraz nevedel čo to je pieskovisko, veď dvor materskej školy disponuje niekoľkými tonami piesku, ale až teraz usúdil, že sa môže zašpiniť :-) ).

A tu je skutočnosť: "Súper"

"Mamka, chcem hrad!" Hneď sa chopím príležitosti. Sedím v pieskovisku plnom detí, rodičov, hračiek... Čulý stavebný ruch, keď v tom začne syn fňukať: "Mami, ty sa so mnou nehráš!"

"Hrám sa!" - odpovedám pokojne a pokračujem na stavbe hradnej veže.

"Nie, nehráš!" - syn pridáva na intenzite.

"Ale veď vidíš, že sa hrám! Predsa jazdím s bagrom a nakladám piesok, staviam hrad, urobím ešte priekopu..." - púšťam sa do argumentácie.

"Nie, nie, nie! Ty sa nehráš so mnou! Ty sa hráš sama!" To už plače na celé ihrisko. Urazene hodí lopatku do piesku a odkráča k najbližšej lavičke. Chvíľu neviem čo robiť, ale keď počujem poznámku jednej babičky: "To sú deti! Nechajte tak, to ho prejde", je mi jasné, že síce ho to "prejde", ale stopa zostane.

Sadnem si k nemu a čakám kým sa upokojí natoľko, že je schopný vnímať čo mu hovorím: "Vidím, že sa zlostíš. Povieš mi prečo? Ty už nechceš hrad?" 

Ticho a po chvíli cez slzy zašepká: "Chcem, ale iný."

"Mám ti postaviť iný?"

"Nie, nie!" - a znovu začína plakať. Tíšim ho a rozmýšľam, kde som urobila chybu. A hneď mi to docvakne! "Prepáč mi, prosím. Ty sa zlostíš na mňa." - vravím objímajúc ho. "Ty si chceš stavať hrad sám, že? Myslela som, že ti pomáham a pritom som ťa k tomu ani nepustila."

"Áno, ja som chcel stavať" - pritakáva. 

"Môžem hrad zbúrať? A postavím si nový! Taký čo ja viem! Ukážem ti, čo som sa naučil!" To už sa s úsmevom a vervou jemu vlastnou, pustil do demolačných prác. 

Stala som sa "štatistom", ktorý počúval, odpovedal na otázky a občas podal lopatku, podržal autíčko, dal napiť vody... A chválil konštrukčné nápady pri stavbe nového hradu!

Po tejto skúsenosti som zmenila svoj prístup k hre, ktorá je pre dieťa "prácou na plný úväzok". Učí sa, rozvíja, tvorí... Škola hrou. Vďaka, pán Komenský! Pospomínali sme si doma s tatom na ďalšie naše spoločné hranie, ukončené so slovami: "Už sa nechcem hrať!", kde sme mu nedali ani priestor na vlastnú hru. "Nebuď taká akčná!" - vraví mi muž, keď sa doma spolu hráme a ja znova dostanem chuť šéfovať. "Nechaj, nech sa hrá. Neriaď ho. Ty mu buď takým tichým ´sparring partnerom´." 

Som nablízku a pripravená pomôcť ti, aby si to zvládol. Vybrala som si - chcem byť "super" a nie "súper".

Autorka článku: Žaneta Lechová