Lýdia Chovancová: Je nás sedem a je to požehnaním (Môj príbeh)

Lydka s rodinou

"Pán nech ťa požehná...

Áno, opojím unavenú dušu 

a každú roztúženú dušu naplním.

(Preto som sa zobudil a pozeral, 

môj sen mi bol sladký.)"

Jeremiáš 31, 23; 25 - 26

Volám sa Lýdia a mám 35 rokov. Som mamou piatich úžasných detí. Ako som „došla“ k takému číslu? Vysvetlím :) Ale pekne po poriadku...

Keď sme spolu s manželom ešte len „chodili“, vedeli sme, že keď sa raz vezmeme, chceme mať veľkú rodinu. Bolo to pre nás prirodzené, lebo obaja sme veriaci a otvorení pre život. Brali sme sa ešte počas štúdia na vysokej škole. Nie preto, že sme museli, ale preto, že sme chceli. Vedeli sme, že sme jeden pre druhého tí praví. Nasledovala naša cesta do USA za prácou. Až teraz si uvedomujem, že už tam ma Boh pripravoval na cestu materstva, keďže som robila au-pair dvom malým bábätkám. Po návrate sme sa vrátili do normálu a pokračovali v štúdiu. Krátko na to nás Boh požehnal bábätkom a narodil sa nám syn Dávid.

Bolo to krásne, aj keď náročné obdobie - dieťa, štúdium (práve som končila VŠ) a manžel, ktorý začínal pracovať. Štúdium som úspešne ukončila a začalo obdobie, keď sme si rodičovstvo začali vychutnávať naplno a bez stresov (i keď povedzme si - pri prvom dieťati asi každý rodič tak trochu stresuje :) ). Zrazu sme zatúžili po druhom dieťatku a ono prišlo. Prvý pôrod skončil akútnou sekciou a tak som sa bála, aby sa scenár neopakoval. Mala som veľkú túžbu po prirodzenom pôrode. No bohužiaľ, aj druhý pôrod skončil rovnako. Narodila sa nám krásna dcéra Terezka. Bola som šťastná, no zároveň sa naša túžba po veľkej rodine začala rozplývať ako dym. Po dvoch sekciách sme sa zmierili s tým, že je to naša konečná. No Boh mal iné plány :)

Manžel odcestoval za prácou do zahraničia a ja som ostala doma s dvoma malými deťmi a svokrom. Toto obdobie ma mnohému naučilo a veľa mi dalo, keďže zrazu som musela byť nielen mamou, ale aj otcom. Musela som si u detí získať väčší rešpekt. Byť viac tolerantná k ich „dobrodružstvám“ a nevidieť za všetkým hneď nebezpečenstvo úrazu. Byť viac prísnejšou, no zároveň nestratiť nežnosť matky. Keďže aj svokra dočasne odcestovala do zahraničia, mám pocit, že v tomto období som viac dospela. Otvorili sa mi rôzne možnosti sebarealizácie. Manžel prichádzal domov tak 1-2x do mesiaca, aj to na víkend. Nášmu manželstvu to prospelo v tom, že sme si viac uvedomili, čo ten druhý pre nás znamená a čo v ňom máme.

Zhora: Dávid, Terezka, Jakub,
Tobiáš a František

Po roku  sme odišli za manželom aj my. Deti nám rástli a aby nás nebolo „málo“, pribudol k nám ďalší člen – syn Jakub. Vzhľadom na predchádzajúce pôrody som si už prestala robiť ilúzie na prirodzený pôrod a zmierila sa s tým, že niektorým ženám jednoducho nie je možné rodiť prirodzene. Napriek tomu to bolo najpohodovejšie tehotenstvo zo všetkých a ja som si ho užívala plnými dúškami :) Po pôrode som bola veľmi rýchlo fit a bolo krásne sledovať, ako sa dvaja starší s láskou a nehou starajú o svojho malého bračeka.

Po štyroch rokoch v zahraničí sme sa zatúžili vrátiť domov. Manžel si našiel prácu a tak nastalo sťahovanie, rekonštrukcia... Opäť sme začali spolu „randiť“ - kino, divadlo, večera v reštaurácii… Kto žije ďaleko od svojej rodiny a známych, vie aké to je byť stále s deťmi a nemôcť si so svojím partnerom len tak vyjsť vo dvojici a užiť si spoločný čas. Keďže bývame spolu so svokrovcami, mohli sme si to znovu dovoliť :) A zrazu Jakub mal rok a my sme zistili, že čakáme ďalšie bábätko. Nebudem tvrdiť, že sme skákali od radosti, lebo by som klamala. Nejakú dobu trvalo, kým sme to strávili a opäť začali dôverovať, že snáď Ten hore vie čo robí… Celé tehotenstvo bolo komplikované, no došli sme do šťastného konca. Narodil sa nám synček Tobiáš. Ďakujeme Bohu zaňho, je to náš bojovník :) Už v tehotenstve to dokázal, keď mu lekári nedávali šancu. A je tu!

Zrazu z nás bola veľká rodina :) Ktorá navyše potrebovala väčšie auto :D A keďže Božie plány sú nad tie naše, tak sa postaral, aby aj to posledné, 7. miesto v ňom, bolo obsadené. Áno, čítate správne :) Po dvoch rokoch k nám pribudol najmladší člen rodiny - František. Tehotenstvo bolo bezproblémové, avšak pôrod náročný. No zotavenie bolo asi najrýchlejšie zo všetkých. Až tu som narazila na pojem kontaktné rodičovstvo. No uvedomila som si, že v jeho duchu sme vychovávali všetky naše deti. Takže niekde v nás bolo a je zakorenené, že takto je to správne.

Aké je to vychovávať päť detí? No... Je to náročné, ale zároveň krásne a obohacujúce. Často bývam vyčerpaná, unavená, vytočená… Zvlášť, ak máte doma „puberťáka“ a začínajúcu „puberťáčku“, ktorí si postupne utvárajú vlastné názory, ako aj dvoch chlapcov (“raubířov”), ktorí stále zisťujú, či hranice, ktoré sú pevne dané, sme “náhodou” zo dňa na deň neposunuli :) K nim sa pridáva začínajúci chodec, ktorý všetko skúma, objavuje a opakuje po ostatných. Každý z nich je niečím iný a originálny. Učia sa jeden od druhého, vedia sa medzi sebou presadiť, či vydobyť si, ak niečo chcú. No zároveň sú voči sebe aj tolerantní a ohľaduplní. Náš bežný deň je rušný a dosť hlučný (veď každý z nich sa chce presadiť). No večer, keď zaspia, si vychutnávam blažené ticho :)

Verím, že moje deti sa v živote nestratia a budú si vedieť presadiť svoj názor. Už teraz sa to učia medzi sebou :) V tejto súvislosti ma napadla situácia, ktorá sa u nás často opakuje: Tobiáš (má 3 roky) je veľmi tvrdohlavý. Ráno, keď sa zobudí, prvá vec, ktorú urobí je, že hneď nás začne budiť - chce jesť. Keď sa mu „opovážime“ povedať, že za chvíľku, len sa potrebujeme prebrať, už ho niet. Je v kuchyni, vyberá hriankovač, prikladá si stoličku k chladničke a z nej vyberá maslo, ktoré si natiera na už vyskočenú hrianku. A kým sa ja konečne “dotrepem” za ním, ešte so zalepenými očami, Tobi už sedí za stolom a raňajkuje. On je typ, že nebude čakať. Ak niečo chce, tak to musí byť hneď a teraz. A takto je to uňho so všetkým :)

Rodinná selfie :)

Je úžasné sledovať ako sú súdržní. Ako všetkých trápi, keď jeden trpí. Alebo ako sa všetci tešia z úspechu toho druhého. Ako na seba myslia - či už v obchode, keď hneď berú sladkosti aj pre ostatných, alebo u lekára, keď dostanú obrázok a pýtajú si aj pre súrodencov. Keď k nám prídu len tak sa potúliť (áno aj tí starší, i keď u nich je to už výnimočné, no o to vzácnejšie), či vyrozprávať. A vidieť na ich tvárach, že sú šťastní a ich potreby sú naplnené. To stojí za to! Vtedy zabúdate na všetky starosti a prebdené noci. Priznávam, chce to veľa, veľa trpezlivosti (ktorá mi niekedy aj chýba, no modlím sa za ňu). Ale je to nádherná úloha a povolanie, v ktorom sa všetka tá námaha a úsilie raz vráti. Aj ja mám občas chuť vypnúť. Byť na pár hodín bez detí, problémov, kriku... Vtedy mi je veľkou oporou môj manžel, ktorý ma vie pochopiť a môžem sa na neho spoľahnúť. Vyjdem si s kamoškami na “babskú jazdu”, kde vypnem, prichádzam na iné myšlienky, oddýchnem si a zrelaxujem. Veľmi mi to pomáha (ale povedzme si, toto pomáha asi každému z nás :) ). Veď keď je mama šťastná a vyrovnaná, tak sú aj všetci ostatní.

Byť mamou je pre mňa ten najväčší dar. Materstvo je to, čo ma napĺňa, robí šťastnou, nenahraditeľnou a potrebnou. Učí ma stihnúť nestihnuteľné a prekonať samu seba. Mení ma k lepšiemu a otvára nové obzory. Aj keď mám päť detí, stále sa niečo nové učím. Stále ma dokáže niečo prekvapiť, či zaskočiť. Až teraz pri Františkovi som objavila čaro „šatkovania“ a „látkovania“ (pozn. používanie látkových plienok). Pri ňom si naplno užívam tú vzájomnú blízkosť (ktorú si vychutnáva aj on), keď sa spolu nosíme v šatke :) Veľmi mi to uľahčuje môj život. Takto sa môžem popri ňom venovať domácnosti, aj ostatným deťom.

Som hrdá na svoju rodinu. Na to, že mám úžasného a milujúceho manžela. A na našich päť detí. Prešli sme si aj ťažkými obdobiami, kedy sme o ďalšie dve detičky v tehotenstve prišli. No vieme, že máme hore dvoch anjelikov, ktorí na nás dávajú pozor a že raz sa s nimi stretneme. Dieťa je Boží zázrak a dar. A ja ďakujem, že sa mi dostalo také požehnanie.

Lýdia Chovancová