Anna Harárová: Nosenie ako budovanie vzťahu (Môj príbeh)

Anka s Paulou :)
Prenesme sa teraz v čase, do obdobia pred viac ako dvoma rokmi... Mám necelé tri mesiace do prvého pôrodu a v letáku vidím dobrú akciu na detský kočík. Neváham, kupujem. Vlastne mačku vo vreci, iba podľa obrázka. Lebo na predajni ho nemali poskladaný... A „majland“ za kočiar nie som ochotná dať (keby to mal byť ešte jeden bicykel pre mňa, tak by za tým boli určite prebdené noci študovania recenzií, porovnávania... :) ). Veď dnes predsa každé dieťa musí mať kočiar. Ale naozaj musí? Odpoveďou je môj príbeh.

Po krásnom zážitku z pôrodu (mimo SK) s mojou prvorodenou dcérou Paulou, navštívim posledné stretnutie predpôrodného kurzu, organizovaného v danej pôrodnici. Nestihli sme všetky lekcie „dva v jednom“, tak sme prišli aspoň vyjadriť podporu mamičkám-čakateľkám. Ako bonus kurzu bola na záver prezentácia poradkyne o nosení. K ergonomickému noseniu sa teda dostávam dosť netradičnou cestou. Som praktický a technický typ, takže „tehuľkovské“ fóra typu modrý koník považujem za stratu času. Ale tá praktickosť vyplývajúca z nosenia predsa len vo mne drieme a chvála Bohu nemám čas pred pôrodom si zaobstarať visítko, obecne ponúkané ako klokanka. Uznávam, ba dokonca sa až divím sama sebe, že v dnešnej dobe informácií mi tento podstatný rozdiel ergo a neergo nosenia musí ukázať niekto iný. Ale naozaj som vo svojom okolí nemala nikoho, kto by svoje dieťa prepravoval inak ako v kočiari.  A tak sa hneď prihlasujem na workshop viazania šatiek a odchádzam s mojou prvotinou – Didymos Lisca Burgund. Aj pre moju 3-týždňovú Paulu je to láska na prvý pohľad a vykúpenie z tých pár prechádzok, z ktorých sa vraciame – ona na mojej jednej ruke, kojená za pochodu a ja druhou rukou tlačiaca tú „haraburdu“.

Úväz si párkrát nacvičíme a ja rýchlo pochopím, že moje dieťa patrí „z brucha na brucho“, a nie do niečoho tak anonymného a neosobného ako je detský kočík. Ten končí svoju krátku životnú púť v pivnici. Tým samozrejme nevediem vojnu proti „kočíkovým deťom“. Ale ja som ako bonus (teda niečo, čo som si  dovtedy nevedela, nedokázala predstaviť, ba ani pochopiť) dostala okrem enormnej praktickosti, flexibilnosti a slobody, aj neopísateľný pocit blízkosti a splynutia so svojím dieťatkom.

Sloboda a vzťah sú pre mňa atribútom nosenia. Sloboda v tom, že aj s novorodencom či batoľaťom, ale aj starším dieťaťom, sa dá fungovať vo veľkej zhode s potrebami matky, ktorej síce dieťa zmení od základov život, ale zároveň, práve vďaka noseniu, sa deti stávajú súčasťou jej života, jej potrieb a záujmov.

Malá nosiaca Paulínka :)
A hoci mojím očakávaním od nosenia bola v prvom rade praktickosť – mať obe ruky voľné, byť flexibilná a mobilná, nakoniec nosiť pre mňa v prvom rade evokuje budovanie si VZŤAH-u. A to je dôvod, prečo nosím ešte aj dnes svoje už 22-mesačné dievčatko na chrbte a pod srdcom jej sestričku, ktorej sa jej veľké „finále“ už nezadržateľne blíži (v čase písania príspevku 36tt). Mám pocit, že práve intenzívne, denno-denné nosenie do jej prvých samostatných krôčikov, mi vo veľkej miere pomohlo naplno a s istotou porozumieť jej potrebám, jej vnímaniu sveta a učí ma už od začiatku partnerskej komunikácii s ňou. Zdokonaľuje ma hovoriť s ňou a nie na ňu. Aj teraz, hoci sa z nej pomaly stáva „moje veľké dievčatko“ a čoraz viac a na dlhšie trate chce behať po svojich, je praktickosť nosenia na nezaplatenie.

Veľkým uvedomením si, že nosenie je v prvom rade vytváranie si obojstranného vzťahu, bol moment, keď si moja dcéra pred nedávnom pozerala fotky v mojom telefóne a pri fotke, kde sme sa v zime nosili (mala cca pol roka vtedy), sama od seba vyjadrila mimikou svojej tváre a celého tela, ako sme sa k sebe túlili a ako sa jej to veľmi páči.

Nádej, že budovanie vzťahu aj touto formou bude mať snáď budúcnosť aj v ďalších generáciách, bol tiež okamih, keď si pred pár dňami prvýkrát sama vypýtala svoju bábiku, aby som jej ju uviazala do môjho šálu na chrbát a tak sme išli von.

Určite, že srdce šatkujúcej mamy pookreje pri pohľade na „komíny šatiek“, hýriacich rozmanitými farbami a pýšiacich sa rôznymi vlastnosťami prímesí. Či na rôzne druhy ergonomických nosičov pre novorodencov až po takmer predškolákov. Ale ja sama som príkladom, že aj obdobie výlučného nosenia sa dá „prežiť“ s jednou šatkou a neskôr – po roku,  pribudol ešte jeden nosič (kvôli praktickosti nosenia v zime, či ako alternatíva pre tatinka). A tiež dve zimy sme zvládli bez špeciálnych nosiacich mikín, búnd, kabátov a iných doplnkov, keďže momentálne finančné priority sú na vyšších priečkach ako vybavenie nosičského arzenálu.

Už teraz sa teším a som veľmi vďačná, že čoskoro budem mať znova možnosť nanovo si budovať nový vzťah s mojou druhou dcérkou a to aj prostredníctvom „kusa handry“...



Anna & Paula

Komentáre

  1. velmi pekny pribeh <3 anke krasny porod prajem a krasne nosenie sa aj s paulinkou a jej sestrickou ;)

    OdpovedaťOdstrániť

Zverejnenie komentára

Obľúbené príspevky