Ľudmila Macejová: Bližšie k dieťaťu, bližšie k sebe...

Už je to nezvratné... Fakt milujem nosenie svojho dieťaťa. Nosím ju každý deň, niekedy viac a niekedy menej. Má už takmer dva roky a nosenia prirodzene postupne ubúda. Už je to zdatný chodec, ktorý chce všetko vidieť, skúsiť, spoznať. A najhoršie to znášam ja. Naozaj ma bolí, keď si predstavím, že tieto krásne okamihy pominú. Keď si prestane skladať hlávku na moju hruď, keď sa mi dôverne odovzdá v pokojnom spánku, keď sa pritúli do bezpečia mojej náruče. Moje dievčatko vyrástlo a stáva sa samostatnou bytosťou.

Často sa v myšlienkach vraciam do obdobia, keď som nenosila. Doteraz som neprišla na odpoveď, prečo. Čo mi bránilo vyhovieť potrebe kontaktu môjho dieťaťa? Bol to strach? A z čoho vlastne? Či jej neublížim? Čo povie okolie? Či ju nerozmaznám? Na tieto otázky už odpoveď poznám. Určite som jej nosením neublížila, ba práve naopak, pomohla som jej vo viacerých oblastiach. Okolie si stále bude hovoriť, čo chce, bez ohľadu na to, čo chcete vy a vaše dieťa. A určite som ju nosením nerozmaznala, láskou sa rozmaznať nedá. Teraz to už viem. 

Myslím si, že toto ma bude ešte dlho trápiť. Tie nezodpovedané otázky. Čas sa ale vrátiť nedá a treba hľadieť hlavne dopredu. Je úžasné, že som nosiť začala. Popravde, svoj život si už bez nosenia ani neviem predstaviť. Dcérku som nosila a stále nosím v nosiči. Avšak teraz, na staré kolená, si ju čoraz častejšie viažem do šatky. A to je úplne iný pocit. Nosič je taký technický - tu cvaknem, tam cvaknem. Ale šatka, to je láska. Pre mňa to je pocit, ako keby som nás viazala do „závoja“ lásky. A cíti to aj moja Tamarka. V šatke je taká pokojnejšia a spokojnejšia, viac sa túli a tisne ku mne. Možno je to len tým, že nebýva často v šatke. Neviem, snáď mi to raz povie. Viem len, že toho úžasného pocitu sa neviem nabažiť. Nikdy ho nemám dosť a asi ani nikdy nebudem mať dosť. Veď je to tak málo. Čas plynie ohromne rýchlo a ani som si nestihla poriadne všimnúť, že to moje bábätko vyrástlo.

V šatke som bližšie k dieťatku a zároveň bližšie k sebe. Nosenie mi pomohlo k sebapoznaniu a sebauvedomeniu. Zosilnela som, fyzicky aj psychicky. Po každom naviazaní Tamarky do šatky sa mi tisnú slzy do očí. Od radosti a od žiaľu zároveň. Radosť z lásky a blízkosti milovanej osôbky je obrovská a neopísateľná. Narúša ju len žiaľ z uvedomenia si postupnej straty týchto neopakovateľných chvíľ a tiež démoni minulosti a výčitiek. Tieto pocity sú veľmi intenzívne a ich súčasné prežívanie je častokrát bolestivé. Predpokladám, že aj toto ma má niekam posunúť. V podstate mi nosenie umožňuje rásť.

A týmito slovami aj ukončím svoje vyznanie. Asi to tak malo všetko byť. Možno keby som nosila od začiatku, tak teraz by som to prežívala inak. Pravdepodobne práve z tohto dôvodu je pre mňa nosenie také vzácne. A navždy bude.

Autorka článku: Ľudmila Macejová