Predstavujem vám: Eleonóru ("Nelku") Kanášovú - 1. časť
Možno ju niektorí poznáte a možno
ste o nej len počuli... Možno vám toto meno vôbec nič nehovorí... Ale poviem
vám jedno - oplatí sa spoznať ju :) "Nelka" alebo "Elka",
ako ju familiárne nazývajú, je manželkou a matkou troch synov (aj keď tvrdí, že
odnosených detí má až päť :) ). Povolaním je účtovníčka, ale pôsobí ako
certifikovaná dula a laktačná poradkyňa. Tí, ktorí čítajú jej príspevky, mi
určite dajú za pravdu, že je tiež poetka :) Možno som vás teraz trochu zmiatla
- účtovníčka, dula a poetka??? Dá sa niečo také vôbec skĺbiť? Áno, predstavte
si, že dá a "Nelka" je toho dôkazom :)
Prečo som si ju vybrala? Neviem
vám úplne presne odpovedať. Možno kvôli tomu, že ma oslovila práve jej poetická
duša :) Takže keď som nabrala odvahu osloviť ju a ona s týmto rozhovorom
súhlasila, veľmi som sa potešila :) Ak čakáte niečo krátke a strohé, trochu vás
sklamem (veď od poetických duší to ani nemôžeme chcieť, no nie? :) ). Ale ak
vytrváte a dočítate tento rozhovor do konca (aj jeho druhú časť :) ), možno zažijete v sebe
pocit (aký som zažila aj ja), že ak máte odvahu a odhodlanie pre svoj sen
urobiť všetko, čo je vo vašich silách, stane sa realitou, ktorú budete
žiť. A "nič vám nebude nemožné" (Matúš 17, 21)
 |
| Eleonóra Kanášová |
Najprv to boli veľmi osobné dôvody. A tie všetky
súvisia aj s nosením detí. V dobe pred vyše 11 rokmi, keď sme čakali nášho
prvého syna, som sa snažila naštudovať si všetko možné o prirodzenom pôrode, o
rôznych možnostiach a začala som pátrať, aké možnosti na Slovensku máme. A
prišla som na to, že existujú duly, sprievodkyne tehotenstvom, pôrodom, aj
šestonedelím. Čítala som o nich, no u nás som sa k nim nedopátrala. A to mi
prišlo nedostatočné. Náš systém mi neponúkol nič, okrem ostrého výsmechu už len
v čase, kedy sme sa boli v pôrodnici pozrieť, a to bolo pre mňa úplne
nestráviteľné. Takto môj pôrod vyzerať nemal. A tak som si povedala, že hranice
štátu ma ešte nikdy nezastavili, ak som niečo naozaj chcela, a vydali sme sa do
ČR. A bola som ohromená, strašným rozdielom. Dokonca som zistila, že oni duly
majú, aj keď ich v tom čase bolo málinko. Ale v tej pôrodnici som mala dojem,
že hádam ani nebude treba :) Ale stalo sa, čo nikto nečakal a náš syn sa
narodil predčasne, ale naozaj veľmi skoro. A s mnohými a mnohými problémami a
samozrejme, tu na Slovensku. Starostlivosť, ktorá sa venovala mne, či už pred
pôrodom, počas neho a po ňom, som ukončila reverzom a hovorila som si, že to
majú slovenské mamy veľmi ťažké a chcela som to nejakým spôsobom meniť. A je
dobré začať vždy od seba. A tak som chcela byť tou osobou, na ktorú rodiaca
žena vždy môže stočiť svoj pohľad, byť pre ňu pohladením, i bezpečím,
povzbudením,... proste tým, čo bude potrebovať. A podarilo sa, vyštudovala som
za dulu. A dúfam, že som tým, čo ženy chceli, aby som im bola :) Štúdium
laktačného poradenstva mi prišlo úplne logickým pokračovaním, pretože ak
počúvate mamičky v šestonedelí, obvykle riešia aj nejaký problém s dojčením. A
pre mňa prišlo veľmi správne, môcť žene spraviť takú komplexnú službu,
zahrňujúcu aj dojčenie, aby sa nemusela obracať na ďalšiu osobu, ale opäť sa s
kľudom obrátila na tú, ktorú už pozná.
A čo nosenie? Ako si sa dostala k nemu?
Dá sa povedať, že veľmi podobne, resp. že to šlo ruka
v ruke. Čítala som o ňom, videla obrázky (samozrejme, rôznych žien z iných
národov) a tak, ako som si hovorila, ako chcem rodiť, tak som si hovorila, že
by bolo fajn nosiť. Ale skutočne som to precítila po pôrode. Náš syn, ako som
povedala, nepatril k zdravým, načas narodeným deťom, ale bol veľmi dlho v
inkubátore, dýchali za neho prístroje a pod. A práve to jeho dýchanie bolo
takým neuveriteľným štartérom. Najlepšie dýchal, keď bol u mňa, nahý, telo na telo,
alebo len s plienočkou, ale proste keď sme mali intenzívny kontakt, jeho
dýchanie sa zlepšovalo. Keď sme odchádzali z nemocnice, zhoršovalo sa, akoby
nás volal naspäť. Deti vedia, čo potrebujú. Ich potreby sú jasné. A potreba
dýchať znamenala potrebu prežiť. A nosiť, to bolo iba veľmi správnym riešením.
Avšak, za to, že sa to naozaj podarilo, vďačím kamarátke Katke, ktorá v tom
čase bývala kúsok od Prahy a sem na Slovensko, kde som behala od obchodu k
obchodu a pozerali na mňa, ako na Marťana, čo to od nich pýtam, že také jakživ
nepočuli, tak priniesla rovno 3 šatky a ja som si ešte aj vybrať mohla :) A tak
sa ku nám dostala ručne tkaná Girasolka. Naša prvá šatka :)
Akú ste mali "nosiacu dráhu" s tvojimi
chlapcami? Boli pred tebou nejaké výzvy, problémy, ktoré ste spolu museli
prekonať?
Myslím, že to malo taký prirodzený vývoj. Najprv to
bola maximálna potreba fyzického kontaktu, ktorým si deti kompenzovali čas,
ktorý strávili bez mojej prítomnosti, v inkubátoroch, na prístrojoch... atď.
Čiže sme zažili skoro nosenie 24/7 a šatku som z tela v podstate skladala
naozaj iba na nočný spánok a pod., prípadne, keď nosil manžel (čo bola na
Slovensku v tej dobe naozaj rarita, pretože nosiacu osobu sme teda prvý rok nestretli
žiadnu, a ešte nosiaci muž... :D). Nemôžem povedať, že by sme zažili nejaké
štrajky, aj keď iste boli chvíle objavovania nových vecí, ale asi som to nikdy
nevnímala ako štrajk, skôr ako úplne prirodzenú vec, ale proste pri tom, ako
sme chodili von, sme proste šatku brali vždy so sebou. Aj keď pri prvom synovi
sa využil aj kočík, aj keď som ho kvôli jeho veľkej hmotnosti a nutnosti ťahať
ho po schodoch nemala rada, takže čím menej, tým lepšie :) A následne šporťák,
ktorý poslúžil fantasticky, odnosil všetky melóny a nákupy, ktoré som len
potrebovala. Nosili sme sa v podstate intenzívne, ale keď už bol prvý syn väčší,
začalo to byť nepohodlné, a aj keď sa ešte nosil rád, už som to ja až tak na
dlhé trate nezvládala, takže sme sa nosili síce denne, ale s menšími časovými
úsekmi, a s príchodom nového dieťaťa, som prestala nosiť prvého syna, ale
samozrejme, neprestala som ho objímať, láskať a venovať mu pozornosť :) Tak sme
odnosili prvé dievčatko, potom druhé, obe bezproblémovo, a nakoniec ešte naše
dvojičky, tandem, a aj osve :) Samozrejme, sú chvíle veľmi intenzívneho nosenia
(choroby, rôzne nepríjemné situácie, niektoré rána, kedy sa radšej niektorý
dospal v šatke... a pod.), striedané dňami, kedy úplne postačí nosenie na denné
prechádzky, kedy vyrážame do ulíc :) Ale ja nikdy neviem, aký deň nás čaká :) A
najväčšie výzvy... netuším... Ale prvé, čo ma napadlo, bola chvíľa, keď boli
choré deti, i ja, a ja som ich o druhej v noci tandem viazala, manžel bol mimo
SR, staršieho syna som ráno do školy chystať mala, to bola výzva. Ale ustáli
sme to, ako to ustojí každá mamina, keď ju potrebujú jej deti.
Mala si niekedy v tejto oblasti nejaké pochybnosti?
Pochybnosti? Nie. Keď fyzicky vidíte, ako dieťa
bezproblémovo dýcha, keď je pri vás, tak pochopíte, že toto mu zabezpečuje
všetko, čo potrebuje. A tam pochybnosti skončia skôr, ako začali. Ale to, že
som ich nemala ja, neznamená, že ich nemalo okolie. Ale manžel ma podporoval, a
väčšina rodiny tiež, a to je dobre, lebo keď je opora najbližších, tak ste v
podstate vyhrali :)
Musela si nejako bojovať s okolím? Možno s ich
pochybnosťami, negatívnymi reakciami... Presviedčať ich, že nosenie je dobrá
voľba... Či si to vôbec neriešila?
Ako s kým. Áno, reakcie okolia boli, a neboli vždy
práve pozitívne. Pre pani v parku som bola "Chudera, čo nemá na kočík",
no pre pána, ktorý mi v tom istom parku kráčal oproti, som bola "Krásna
maminka, a dobre robiaca, lebo aj jeho mama ho takto nosila". Mnohí sa
samozrejme pýtali, či ma nebude bolieť chrbát, a pod. Reakcie teda boli, v
nemalej miere, v podstate najmä zo začiatku veľmi časté, keďže naozaj tú
nosiacu osobu vidieť nebolo pred vyše 11 rokmi žiadnu. Ale cudzích ľudí v
podstate som vnímala tak, že občas to pichlo, občas možno zabolelo, časom som
sa na tom začala smiať, a neskôr mi to prišlo úplne ľahostajné. Rodina však
bola tá, od ktorej som chcela podporu. Takže keď sa oni pýtali, vždy som
odpovedala, vysvetlila, a myslím, že niekedy možno aj v kútiku duše niekto aj
mierne nesúhlasil, alebo sa o mňa bál, aby ma naozaj chrbát nebolel, ale všetci
to prijali, a ja som vďačná, že to tak je. Aj dnes sa ešte s reakciami
stretávam, ale je to stále menej a menej časté, keďže dnes už nosí naozaj veľa
maminiek, a tak je nás "nosiacich Marťanov" aj na SK už viac :) Takže
si ľudia asi zvykajú :)
Si jednou z administrátoriek celoslovenskej nosiacej
podpornej FB skupiny "Nosíme naše deti". Majú podľa teba takéto
skupiny svoj význam?
Áno, a veľmi významný. Dnes mnoho a mnoho ľudí využíva
sociálne siete. Hľadajú informácie, nielen v knihách, ale aj na internete,
nachádzajú pomoc, priateľov, zisťujú, že naozaj v tom nie sú sami, to je veľmi
podstatné a má to veľký význam pre podporu. Naša skupina je veľká,
celoslovenská, ale som rada, že existujú aj menšie, lokálne skupinky, pretože
mamičky sa potom v jednotlivých mestách aj stretávajú, môžu si osobne vyskúšať
mnoho vecí, môžu osobne zdieľať svoje radosti i starosti a majú možnosť si na
prechádzku vyraziť s "nosiacou posilou" po boku. Krásnym rozmerom je,
že tak medzi mamami vznikajú priateľstvá a aj medzi deťmi, pretože keď idú
neskôr do škôlky, či školy, už sa poznajú, majú kamoša či kamošku... dáva to
mnohé výhody.
Keď tak sleduješ ten "život" skupiny, s čím majú podľa teba nosiaci rodičia najväčší problém?
Zo začiatku to býva neistota, ako naviazať, aby to
bolo dobre, či správne, ich strach, aby bábätku neublížili, ich dilema, či
nosič, či šatku, v lete to bývajú najčastejšie otázky ako nosiť, aby sa
vzájomne neuvarili, v zime zase ako sa obliecť, aby bolo dostatočne teplo...
Opakuje sa rozdiel medzi ergonomickým nosičom a klokankou... Tých problémov
býva viac, mnohé sa zvyknú opakovať. Dnes sa mnoho žien hlási do skupiny ešte
vo chvíli, keď svoje prvé dieťatko ešte očakávajú a už vedia, že chcú nosiť a
chcú si o tom niečo prečítať a naštudovať, chcú vidieť, ako nosia iné mamy,
chcú vedieť, či v ich blízkosti niekto nosí... Toto je krásne.
Čiže vnímaš, že samotné nosenie a jeho osveta sa dostáva viac do povedomia?
Áno, z môjho pohľadu za tých vyše 11 rokov, rozhodne
áno. Ľudia, ktorí nosia 3-4 roky mi zvyknú vravieť, že vidia obrovský rozdiel
oproti tomu, keď začínali oni. Pre mňa je to priepastný rozdiel. A je úžasný :)
Keď som dnes vyšla z domu, prvé čo sa udialo bolo, že na mňa zamávala mamička s
dieťatkom na sebe v šatke, ktorá býva v našom vchode :) Ale nosiace stretávam
aj úplne bežne, proste to už nie je taká rarita. A ak ešte náhodou idem na
nejakú peknú akciu, tak tých nosiacich býva naozaj požehnane :) A manžel sa ma
vždy ticho pýta: A tú poznáš? A pýta sa skoro na každú nosiacu maminku a obaja
sa usmievame, pretože pre tie detičky je naozaj nosenie skvelé :) (a nie,
nepoznám každú nosiacu mamičku :D)
Máš nejakú víziu alebo cieľ, čím by si chcela prispieť k rozvoju alebo posunu tejto podpornej skupiny?
Ja sama som trošku takou ježibabou tejto skupinky :) Pre mnohých veľmi nepopulárnou, ako to už občas býva. A s tým trošku súvisí
posun, ktorý nastal. Skupina ako sa rozrastala, potrebovala časom pravidlá, na
ktorých sa administrátorský team dohodol a poväčšinou som ich ja dávala skupine
na známosť. Bdiem obvykle nad inzerátmi, nad tým, aby sa premazávali staré,
predané veci, aby ľudia neboli demotivovaní a znechutení, keď sa opýtajú na 5
vecí a 4 už sú predané, iba neboli zmazané... a pod. Takže na jednej strane
vidím svoje smerovanie práve sem, aby veci mali svoje miesto. Moje osobné
posolstvo však myslím, že spočíva v tom, že ma videlo nosiť naozaj obrovské
množstvo ľudí za tie roky. Zvykli si, že ma tak vidia a asi to prijali ako čosi
normálne. A tak dúfam, že aj u ďalších mamín im to príde normálne a časom takto
zmeníme to, ako spoločnosť nosenie vníma, na čosi pozitívne. Mnoho a mnoho
mamín so mnou konzultuje svoje nosenie, svoje šatky, či nosiče, svoj čas teda
vo veľmi podstatnej miere venujem práve im (a odpustite prosím, keď na vás
občas nemám čas, ale určite ma urgujte, lebo ja vám samozrejme odpoviem). A
dúfam, že som patrila k tým, ktoré tiež svojou troškou a svojím nosením robili
cestičku noseniu u nás.
Pokračovanie nabudúce...
Ak máte záujem, celoslovenskú podpornú skupinu "Nosíme naše deti" nájdete TU.
Do nosenia priatelia :)
Komentáre
Zverejnenie komentára